Hoci všetci spomínaní prišli pre iba 14-ročného Martina, starostí mali nad hlavu, pretože agresívna matka schovala chlapca do úložného priestoru váľandy a priateľovi svojej dcéry prikázala, aby chlapca bránil sekerou. Takúto návštevu neabsolvovali úradníci s políciou prvý raz, ale na tento tretíkrát sa im už konečne podarilo Martina odviesť z rodiny a umiestniť do diagnostického centra v Ružomberku.
O čo vlastne išlo? Pred viac ako štyrmi rokmi začala na Slovensku platiť legislatívna úprava, podľa ktorej rodičia detí, ktoré zanedbávajú školskú dochádzku, prestávajú byť adresátmi štátom vyplácaných rodinných prídavkov. Pravdepodobne prvýkrát v histórii Oravy musela na seba tento inštitút prebrať obec Breza v prípade maloletého chlapca, navštevujúceho špeciálnu školu v Námestove. Po čase jeho matka Mária požiadala o pomoc odbor sociálnych vecí a rodiny bývalého okresného úradu. Z tejto transformujúcej sa inštitúcie sa celý „prípad“ presunul na Územný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove, do rúk pracovníkov odboru sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. O celej veci sme sa porozprávali s vedúcim odboru Máriom Martauzom: „Chlapec v minulom školskom roku vymeškal, ak si dobre spomínam, takmer 500 neospravedlnených hodín. Poza školu chodil už dávno predtým, no v takýchto prípadoch ide o dlhodobý proces, kým môžeme dospieť ku konkrétnemu riešeniu. My môžeme konať len na základe rozhodnutia súdu. Okresný súd v Dolnom Kubíne na základe zákona o sociálno-právnej ochrane detí rozhodol, že 14-ročný Martin D. bude umiestnený do diagnostického centra v Ružomberku, kde sa ním budú zaoberať odborníci, ktorí rozhodnú, ako ďalej. Matka, ktorá nás kedysi žiadala o pomoc, lebo jej vraj synovia „prerastajú cez hlavu“, však už dlhšie s nami nespolupracovala, chodila sa k nám na úrad vyhrážať a hádať. Upovedomili sme ju, osobne, o rozhodnutí súdu a o tom, že Martina prídeme odviezť do Ružomberka. Pani Mária D. to rázne odmietala. Preto sme požiadali súd o výkon rozhodnutia. Keď sme prišli do chalupy druhýkrát, chlapec ušiel. Tretíkrát sme prišli skoro, ešte nebolo ani pol siedmej ráno. Martina sme našli skrytého v posteli, tak ako ste to popísali. Žiaľ, takéto dlhodobé výchovné problémy sme inak riešiť nemohli.“
Na celú vec sme sa spýtali aj Márie D., vdovy, matky ôsmich detí. Zaujímalo nás, prečo sa školskú dochádzku syna nepokúšala zvládnuť už pred rokmi: „Skúšala som, posielala som ho do školy, no len čo zašiel za roh, už ho nebolo, túlal sa.“ Počuli sme, že vaše deti polícia našla žobrať pred obchodným domom v Martine... „To nie je pravda, nič také sa nestalo! My nie sme odkázaní žobrať!“ Úradníkov ste najprv požiadali o pomoc, potom ste sa im vyhrážali fyzickou likvidáciou... Prečo? Myslela som si, že mi pomôžu, veď sú odborníci. Oni namiesto toho idú chlapca brať do polepšovne! To je pomoc?“ Ako vám teda mali pomôcť? „To mali vedieť oni, nie ja. Keby som to vedela, nepýtala by som ich, poradila by som si sama!“ Diagnostické centrum ešte nie je polepšovňa. „Pre mňa už je!“
Dve z ôsmich Máriiných detí už „roztiahli krídla“ a odišli z domu, osamostatnili sa. Ostatné sú doma, jedna dcéra si do chalupy priviedla aj priateľa. No ako pani Mária sama povedala, s chlapcami si veľmi rady nevie, oni sú predsa chlapi a ona len žena. Neraz ju aj fyzicky napadnú... Prečo sa potom odchodu jedného z nich tak bránila? „Veď som jeho mama, vy by ste si len tak nechali vziať dieťa do polepšovne?“
Autor: mp