Štvrtok, 21. január, 2021 | Meniny má VincentKrížovkyKrížovky

Annapurnu nepokorili,

Nepál, Himaláje, Karakorama - strecha sveta, miesto, kde sa nachádzajú všetky osemtisícovky našej zelenej planéty.

Cieľ cesty slovenskej horolezeckej expedície, ktorá pred dvomi mesiacmi odlietala z viedenského letiska s úmyslom pokoriť jednu z nich: 8 091 m vysokú Annapurnu. Jednu z dvoch osemtisícoviek, na ktorej vrchole doposiaľ nestál žiaden Slovák (druhou je Broad Peak). Piaty pokus Slovákov o zdolanie Annapurny pripravovali slovenskí horolezci tri roky. Medzi desiatkou odvážlivcov boli hneď dvaja Oravci - vedúci výpravy a rodák zo Zuberca Ján Matlák a člen výpravy Erik Bizoň. Pred dvomi týždňami sa chlapi vrátili späť. K vrcholu hory, ktorej medzi sebou hovoria familiárne „Anča vzpurná“, sa dostali na vzdialenosť 40 metrov. V bežných podmienkach kúsok, čo by kameňom dohodil. V extrémnych podmienkach, bez kyslíkových prístrojov, v neustávajúcom mraze a snehu je to však vzdialenosť, ktorá sa nemeria na metre, ale na prežitie či smrť. Jeden z horolezcov je dodnes v nemocnici a hrozí mu amputácia prstov omrznutých nôh.

Skryť Vypnúť reklamu

Celý, zdravý a svojím spôsobom šťastný sa vrátil z výpravy Erik Bizoň, momentálne Tvrdošínčan, ktorý nám minulý týždeň časť svojich zážitkov z náročnej výpravy na strechu sveta aj vyrozprával. Na dobytie „kopca“ si výprava totiž naplánovala najnáročnejšiu cestu k vrcholu, severnú.

Neobanovali to,
nevracali sa sklamaní?
„Nenazval by som to tak,“ hovorí 34-ročný horolezec, ktorý už má za sebou výstup na dve 8-tisícovky. V roku 1998 stál na vrchole Šiša Pangmy, o dva roky neskôr bol účastníkom výpravy na Pik Lenina, kde však skončil vo výške 6 300 m a na vrchol vystúpil Džony Metlok - Ján Matlák. „Vrchol dosiahnutý nebol. No, na druhej strane, ani jednej slovenskej výprave sa doteraz nepodarilo dostať tak vysoko, všetky končili v 7 200 m. Navyše, všetky doterajšie pokusy boli spravené južnou stenou, ktorá je celý deň vysvietená slnkom a je k nej jednodňový prístup z najbližšieho letiska. My sme si zvolili oveľa náročnejšiu severnú cestu, sedem dní trval len pochod pod stenu. Štvrtého októbra nám k vrcholu chýbalo tých 40 výškových metrov, tu je to nič, no tam je to ďalšia hodina a pol lezenia. Navyše, keď chlapci „otáčali“, bolo už pol piatej podvečer, nijako by sa nestihli vrátiť do tábora v 7 250 metroch. Už boli 16 hodín na nohách, brodili sa po pás v naviatom snehu - to už išlo o život. Okrem toho ich postretla ďalšia nepríjemnosť. Jožko Šupica sa postavil na nespevnený sneh a zhučal 300 m do doliny. Mal obrovské šťastie, že to prežil bez vážnejších následkov. Ale sám povedal, že to cítil ako varovanie hory. Je to profesionál z Horskej služby vo Vrátnej, takže vie, čo hovorí. Navyše, keď sa všetci vracali, opäť sa pošmykol na ľade a letel ďalších asi 200 m. Stratil čelnú lampu a zranil si členok, Janko Matlák s kamarátom ho museli dostať za každých okolností dole. Ja som ich mal v stene z predsunutého základného tábora v 5000 m ako na dlani a priznám sa, keď som videl tú čelovku (čelná lampa - pozn. aut.) letieť 300 m dole, nebolo mi všetko jedno. Keď som sa konečne o pol desiatej večer cez vysielačku dozvedel, že dorazili do tretieho výškového tábora a sú O. K., vydýchol som si, pretože v týchto extrémnych výškach majú k sebe úspech a tragédia neuveriteľne blízko. Nervy mi fakt hrali.“

Skryť Vypnúť reklamu

Druhý pokus o vrchol
Na druhé ráno nebolo o čom v treťom tábore diskutovať. Šéf expedície Janko Matlák začal mať problémy s dýchaním, Šupicova noha bola už v stene nanič, začali zostupovať. Matlák po svojich, Šupica „po zadku“.
„Janko nechal Jozefa v druhom tábore s kamarátom a sám pokračoval do základného tábora. Ja som mu išiel oproti, stretli sme sa v 5 700 metroch. Stiahol som ho do nášho tábora, kde sme dochádzali už potme, iba za čeloviek. Za ten čas za Vladom Švancárom a Mirom Nemčokom vystúpil Pišta Myšiak. Na druhý deň 6. októbra sa pokúsili o vrchol znova. No okolo pol jednej poobede ich Janko Matlák vysielačkou otočil naspäť. Boli asi v 7 800 metroch a už by to nestíhali. Dvaja z nich tam už boli tretí deň, čo bolo fakt príliš. Takže ešte v ten večer zlikvidovali tretí tábor a zostúpili do 6 300 m do druhého výškového tábora. Na druhý deň, v piatok, sme sa všetci stiahli do základného tábora. Kazilo sa počasie, chlapci boli doslova zdevastovaní, tí čo robili hore, mali toho fakt dosť. Dvaja sme mali problémy s krížami, ja so musel práve preto zostať v predsunutom tábore. Doktor mi jednoznačne povedal: buď zostaneš tu, alebo ti platničky precviknú nerv a ochrnieš na ľavú nohu. Nemal som na výber. V týchto výškach nemožno nič podceniť. “

Skryť Vypnúť reklamu

Stálo to zato?
„Určite! Boli sme výborná partia, keďže išlo o moju tretiu expedíciu, môžem porovnávať. Spravil sa kus roboty. Miro Nemčok s Jožom Šupicom s chlapcami bojovali na 800-metrovom pilieri z 5 500 do 6 300 šesť dní, kým vyliezli a vyfixovali cestu tak, aby sa tam dal postaviť tábor. Išlo o technicky najnáročnejšiu časť expedície. Postavili tretí tábor a nešli dole, ako to býva zvykom, ale prespali a na druhý deň o druhej ráno vyrážali na vrcholový útok. Chýbal im ten posledný kúsok šťastia, ale všetko ostatné zvládli na jednotku. Ako sme hovorili: anjel strážny sa namakal fakt poriadne. Je to veľmi ťažká stena, lavíny tam lietajú bez akéhokoľvek varovania, hučia žľabmi ako rýchliky. Chlapci v jednom z táborov dvakrát za jednu noc museli držať stany, aby im ich tlaková vlna z lavíny nezmietla.“

Vystrojili aj pohreb
Sila lavín, rútiacich sa stovky metrov po skalných stenách, odhaľuje neustále stopy po tragédiách. Aj slovenskí horolezci sa dvakrát stretli s podobnými hroznými svedectvami. Pod prvým výškovým táborom objavili úplne vybielené kostené pozostatky človeka. „Bol to pravdepodobne Kórejec, dalo sa to usúdiť podľa vecí, ktoré sme u neho našli - foťák, kameru, lekárničku, atď. Podľa toho sa dá identifikovať aj výprava, z ktorej muž bol. Dokonca sa budú dať pravdepodobne zachrániť aj filmy z kamery - bola to ešte prastará „osmička“ s kľukou. Veci sme zniesli dolu, a kolegu, ktorý tam musel odpočívať už poriadne dlho, sme riadne pochovali. Vo výške 5 000 m som našiel odtrhnutú nohu, ešte na nej bola obutá topánka, pravdepodobne pozostatok horolezca, ktorému sa stala osudnou niektorá s množstva lavín.“
Slovenská výprava si však užila nádheru prostredia najvyšších hôr sveta. Pobyt v stene bol podľa slov Erika Bizoňa vlastne pobytom v nádhernom prírodnom amfiteátri: 4000 metrov nad základným táborom sa týčila hora, ktorú sa podujali zdolať, celý hrebeň pokračuje sedlom cez hrebeň 7000-ovky Kiričak a ďalej 6000-ovkou Niugiri... „Fantastická panoráma! Iba počasie sa s nami občas zahralo, keď sme zmokli, mali sme problém vysušiť veci - no to sú veci, ktoré sa dali kompenzovať vlastnými silami. Ale takéto „skalné divadlo“ človek nijako nevytvorí!“

Prespať na vrchole?
„Aj to sa dá. Keď sa ide na Everest, posledný tábor je v 8000-och, takže prečo nie? No museli by sme byť na to vybavení. Chlapci potom hovorili, že keby boli zobrali so sebou špeciálny vak, reflexné vrece udržiavajúce teplo, dalo by sa niekde v 7800 - 7900 metroch zahrabať do snehu a prečkať noc... No, žiaľ, to by bolo, keby bolo keby. Zatiaľčo reálne mali v batohu fľašku s čajom, možno nejaký amulet pre šťastie, vrcholovú vlajku, foťák a kameru. Takže sa nedalo o ničom podobnom ani len uvažovať. Ale keď spíte bez spacáku, bez stanu v podobných výškach, vždy je to „o hubu“. Samozrejme, stali sa podobné prípady. Veľký výkon podal napríklad Jožo Rakoncaj, keď zostupoval z K2. Bivakoval v 8000-och, vyhrabal si jamu a v nej prenocoval. No v takom prípade nesmiete zaspať, musíte stále hýbať rukami, nohami, aby ste nezamrzli. To sú pomery, keď už ani chlad necítite. Ani naši chlapci nevedeli, kedy im poomŕzali nohy.“
Torta na Annapurne
Erik Bizoň oslávil pod „Ančou vzpurnou“ svoje 34. narodeniny. So všetkým, čo k tomu patrí, vrátane torty.
„Mali sme dvoch perfektných domácich kuchárov, skutočne špicových. Jeden z nich študoval na špeciálnej škole, ktorá ho pripravila na povolanie kuchára horolezeckých expedícií. Ovládal celú svetovú kuchyňu, vrátane európskej, a varil fantasticky. Bol to jeho nápad, že dokáže upiecť tortu aj v 5000-ovej výške, na plynovom horáku. Ani neviem poriadne ako, ale dokázal to a 21. septembra sme mali oslavu ako lusk.“
Kto na vrchol?
Je jasné, že každý horolezec sníva o tom, že sa postaví na vrchol osemtisícovky. Ako sa medzi sebou dokážu dohodnúť, ktorý to nakoniec bude? „O tom rozhoduje zdravotný stav - kto môže, kto má dostatok síl. Kondične je namakaný každý, kto tam ide, jediné kritérium je naozaj zdravotný stav. Aj ja som strašne chcel. No podcenenie zdravotného stavu je v takomto extrémnom prostredí vysloveným hazardom. Aj tábory budovali hlavne tí, ktorí mali najviac síl, o vrchole už ani nehovoriac.“
Vrcholový útok podnikla teda pätica Šupica, Nemčok, Matlák, Švancár a šerpa Lakpa. Šerpa, ktorý už na vrchole Annapurny raz stál, sa však 100 metrov nad tretím táborom otočil a vrátil späť. Druhý pokus o vrchol zopakovali Nemčok, Švancár a Myšiak. Pre nich nie je však až také dôležité, že vrchol nezdolali. Dôležité je, že sa vrátili v poriadku domov a hora s nimi lavínou nevymietla žiaden skalný žľab.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  5. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  6. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  7. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  8. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  9. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  10. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  1. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  2. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  5. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  8. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  9. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  10. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 30 718
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 28 170
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 12 521
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 10 102
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 952
  6. Ohlúpli sme počas Covid roka? 8 277
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 473
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 566
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 279
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 991
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Bývalý futbalista našiel čaro v maratónoch. Bežal aj v Bostone

Prvý maratón chcel odbehnúť v Košiciach a študentský sen si aj splnil.

Michal Suroviak začal s maratónmi vo veku 45 rokov.

Oravskú Lesnú tvorí osem osád, už v nej ani cudzí nezablúdia

Orientáciu v dedine zlepšili informačné tabule.

Novinka v Oravskej Lesnej pomáha v orientácii.

Naša ponuka pre školy: Toto máme pre menších školákov

V oboch pracovných zošitoch je veľa logických a zábavných úloh pre deti.

Mimoriadny projekt siete regionálnych týždenníkov MY.

Bolo síce krásne, ale mrazivo. Tu je pár fotiek

Fotovýlet okolo Oravskej priehrady.

Pohľad na stromy pod snehom.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Frajeri jazdili autom po zamrznutej priehrade, prelomil sa ľad

Ľad si zmýlili s cestou. Mementom pre všetkých by mali byť tragédie, ktoré sa na Oravskej priehrade stali, no zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní.

Polícia pátra po Ľubošovi Blahovi

Policajti hľadajú Ľuboša Blahu z Hornej Vsi.

Odišiel prvý tréner majstra sveta, lúčil sa s ním aj hokejový reprezentant

Gustáv „Guňo“ Buček nás opustil 7. januára vo veku 77 rokov.

Už ste čítali?