O pokore, ktorej nikdy nie je dosť

A – kvety, vysadené, ošetrované po celý rok, alebo donesené zďaleka v kvetníkoch. A tiene áut, zaparkovaných na plných parkoviskách a priľahlých cestách, v blízkych i vzdialených uliciach.
Tmavé postavy najbližších či priateľov budú stáť so zloženými rukami nad hrobmi; šum šepta- ných i polohlasom odriekaných modlitieb bude stúpať nad obec, nad mesto, nad krajinu. Každý iný zvuk bude rušiť posvätné ticho. Autá a kamióny by svojím hlukom nemali rušiť tento čas! Citlivý šofér, ktorý má svojich milovaných pochovaných ďaleko, spomalí, prežehná sa po svojom, spomenie si na nich; možno, keď zaparkuje, zapáli pri veľkom prednom skle veľkú svieč- ku, ktorá dohára pomaly; pripomenie kamarátom, aby pamätali a nezabúdali... Citlivá žena prejde okolo opusteného, neošetreného hrobu a zapáli na rozpadajúcej sa cementovej obrube malý kahanec. Pomodlí sa za Neznámeho. Možno už nemá nikoho živého, ktorý by prišiel aspoň raz za rok. Možno má blízkeho, ale za morom. Možno má rodinu neďaleko, ale všetci z nej zabudli na nepísanú povinnosť... (Starý otec po vojne – na Dušičky – nikdy nezabudol venovať spomienku aj neznámym vojakom, ktorí v nedávnej strašnej vojne padli a nikto nevie, kde sú pochovaní a či vôbec sú pochovaní).

Sú rany čerstvých hrobov, čo režú bolestne až do krvi živé srdcia. Sú rany dlhoročné, ktoré sa rokmi nehoja a lieku proti nim nieto. Sú príčiny smrti, ktoré chápeme, no sú tajomstvá smrti, ktoré nepochopíme (smrť dieťaťa, mladého človeka, zdravého priateľa, ktorý vás ešte včera pozdravil z otvoreného okna).
Je čas, v ktorom sa treba stíšiť. Vrátiť sa aspoň v myšlienkach k tým, ktorých už nikdy nestretneme. Nájsť hlbokú pravdu v odpovedi na prostú otázku: Prečo ešte žijem? Pre koho žijem? Prečo oni, a nie ja? Odpoveď nenájdeme.

Ale výstrahu áno: Ži tak, aby si zomieral vyrovnaný so svetom, aj so sebou. Ďakuj Bohu (či životu) za to, že ešte dýchaš, miluješ blízkych (aj blížnych), miluješ krásu, ktorou si neustále obklopený a často ju nevnímaš, potrebuješ lásku, ktorú ti dávajú iní a ty ju považuješ za samozrejmú. To stíšenie, ktoré od nás žiada čas sviatočný, je aj inou výstrahou: načo vŕšiš majetok, keď je čoraz častejšie príčinou nešťastia? Načo kŕmiš svoj egoizmus, keď je to len domček z karát? Prečo ubližuješ desiatim a iba jednému konáš hlučné dobro, ktorým sa všade chváliš? Nestačí ti, že osem tvojich spolužiakov už nežije? Zabudol si (zabudla si) na posledné slová tvojej matky, tvojho otca?
Všetci potrebujeme sebareflexiu – od vládnych činiteľov až po starenky a starcov nad hrobom. Možno tohoročný čas Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých, čas duši- čiek, priblíži túto krajinu o krôčik k tomu, po čom voláme všetci: k prirodzenej ľudskej mravnosti.
Veď už tým, že sa zastavíme v tempe života a skúmame v sebe svoje skutky, veď už tým siahame po pokore, ktorej nikdy nie je dosť, veď už tým sa poľudšťujeme.