Prechádzame okolo neho bez povšimnutia a až odborníci alebo cudzinci nás musia upozorniť na jeho historickú hodnotu.
História
Hoci prvá písomná zmienka o tvrdošínskej fare pochádza z roku 1395, väčšina odborníkov gotický drevený kostol datuje do druhej polovice 15. storočia. Okrem architektonických prvkov, potvrdzuje túto domnienku zachovaná dvojstranná tabuľová maľba sv. Petra a Jána Krstiteľa. Ide vlastne o krídlo gotického oltára, ktorého stredný obraz Oplakávanie Krista sa od roku 1919 nachádza v Szépmuveszeti Múzeu v Budapešti. Obraz bol odoslaný len na výstavu, do Tvrdošína sa viac nevrátil. Išlo o nezáujem, ľahostajnosť alebo nevedomosť? Odoslaniu obrazu totiž predchádzala návšteva Kornela Divalda, povereného zhotovením súpisov pamiatok. Upozornil vtedy na tvrdošínske gotické tabuľové maľby, ktoré našiel „v komore pri kostole medzi haraburdím“! Vyzval verejnosť, aby túto pamiatku zachránila pred zničením a vytvorila muzeálnu zbierku!
Podľa ľudovej povesti bol kostolík postavený na mieste, kde na Jána (24. júna) napadal sneh, čo malo byť zvláštnym znamením. Obyvatelia Tvrdošína vtedy vraj vyrúbali na tom mieste z pralesa (v tej dobe hovoríme o pralese) červené smreky a postavili z nich kostol, ktorý zasvätili Všetkým svätým.
Nejde o periférne dielo
K objasneniu okolo oravských tabuľových malieb veľkou mierou prispela Alžbeta Gunterová – Mayerová, ktorá urobila vyčerpávajúci výskum v tejto oblasti. Oravu začlenila do kontextu dejín umenia a jej štúdie majú cenu základnej príručky. Vyvrátila tvrdenie, že od stredoveku až po koniec 19. storočia malo umenie periférny ráz s prevládaním ľudových prvkov. Maľba Oplakávanie Krista vzbudila záujem verejnosti a získala istú popularitu v umelecko - historických kruhoch. Odborníci sa zhodli v ocenení neobyčajnej pôsobivosti diela, miatol ich osobitý výtvarný prejav a hľadali jeho korene v najširšom okruhu európskej tvorby v okolí Rogera van der Weydena či majstra Avignonskej piety. Oltárne krídlo s apoštolom Petrom a Jánom Krstiteľom, ktoré sa nachádzajú v drevenom kostole, majú neskorší pôvod ako spomínané dielo. Zaujímavé je, že tieto maľby boli tolerované luteránsky orientovanou reformáciou (obrazoborectvo protestantizmu). Viac diel sa nezachovalo možno preto, že v Tvrdošíne Lutherovo učenie našlo ohlas už tretí rok po jeho augsburskom vystúpení.
Stopy zanechali majstri
niekoľkých storočí
Kostol je dielom, ktorý pôsobí spojením viacerých druhov umenia vytvorených v priebehu niekoľkých storočí. Odborníci tvrdia, že je to dielo jedinečné, celkom pôvodné, neopakujúce sa ani v príbuznej variácii. Za základ mal pôdorys typu slovenského ranogotického kostola, no nie je zaradený k niektorému tvorivému okruhu. Jeho architektúra vychádza z čistých slohových prvkov a vyhýba sa ľudovej tradícii. Nachádzajú sa tu prvky a detaily typické pre kamenné kostoly, napríklad gotický lomený portál. Okolo kostola bolo postavené opevnenie, z ktorého zostala na severozápadnej strane okrúhla kamenná veža, pokrytá šindľom, používaná od roku 1653 ako kostnica. Bola obnovená po roku 1739 po morovej epidémii a odvtedy niekoľkokrát. Vzácna, niekoľkokrát reštaurovaná pamiatka bola ocenená cenou Europa Nostra.
Stráži sny zosnulých
Okolo dreveného kostola sa rozrastá cintorín, o ktorý sa vyše 100 rokov stará rodina Gondovcov. „Kostol ožíval na Všechsvätých, kedy sa tu slávil odpust, konala sa bohoslužba a počas deviatich dní pobožnosti za dušičky. Turisti si môžu prezrieť kostol so sprievodcom,“ hovorí 87-ročný správca cintorína Ján Gonda, ktorý pred štyrmi rokmi odovzdal štafetu synovi. Zaujímavo a mrazivo pôsobí jeho rozprávanie o vykopávaní hrobov pre 200 Nemcov počas 2. svetovej vojny a o ich exhumácii, ale aj o cholere pred 130-rokmi a jej následkoch, o požiari kostnice, ktorá horela dva týždne, čo pozná z rozprávania svojho otca. „Sú tu ešte pieskové pomníky, postavené pre dôstojníkov, ktorí zahynuli počas kuruckej vojny a zvon, ktorý vojaci počas 1. svetovej vojny zvesili, ale neodniesli,“ spomína si Ján Gonda.
Doslov
Drevený gotický kostol sa podarilo zachrániť, škoda však, že za obeť ignorantstva doplatili v štyridsiatych rokoch minulého storočia historicky vzácne budovy colného skladu, pamätajúce si Jantárovú ( Soľnú, Poľskú) cestu. „Profesor Štefan Šmálik, upozorňoval na vzácnosť tejto historickej pamiatky a jej potrebu zachovania pre ďalšie generácie. U súčasníkov nenašiel pochopenie, na tomto mieste teraz stojí základná škola,“ hovorí Jozef Krúpa, nazývaný aj historikom mesta. Na nás záleží, aby naša história nezmizla nenávratne z nášho života, aby sme sa obohacovali umeleckými dielami, prinášajúcimi krásu a ďalší rozmer.
