Štvrtý deň po odvysielaní reportáže v slovenskej verejnoprávnej televízii o sexuálnom obťažovaní pacientky sme už hádam „stodvadsiate“ informačné médium, ktoré ho oslovilo, žiadajúc o vysvetlenie a názor na odvysielanú reportáž. Po odvysielaní televízneho šotu bolo celé mesto Dolný Kubín v šoku. Reportáž, ktorej súčasťou bol aj obrazový materiál, nakrútený skrytou kamerou, predstavila 70-ročného Vendelína Ťažandláka Slovensku ako lekára, žiadajúceho od pacientky za opravu chrupu sexuálne služby. Lekára s čerstvým titulom Čestného občana mesta Dolný Kubín, budovateľa stomatológie na Orave, nositeľa zlatej medaily Slovenskej lekárskej komory...
Kým sa nám lekár môže venovať, ešte dokončí vyšetrenie pacientky, sediacej v zubárskom kresle. Žena nám po ošetrení sama od seba hovorí: „Tá reportáž bolo svinstvo. Už desať rokov sa mi o chrup stará MUDr. Ťažandlák a som s jeho prácou veľmi spokojná. Zubár, ku ktorému som chodila predtým, mi bol ochotný urobiť náhradu zubov len ako „vyklápačky,“ tak som prešla k lekárovi, ktorý dokáže urobiť aj pevné náhrady zubov. Často bývam pracovne zaneprázdnená a veľmi mi vyhovuje, že v prípade potreby je doktor Ťažandlák ochotný urobiť mi potrebné opravy aj cez víkend. Tentoraz sa mu ochota nevyplatila, podľa mňa to bolo od reportéra i pacientky poriadne sprosté a aj tendenčne spracované.“
„Ja sa nebránim povedať vám, ako to bolo, nemám čo skrývať,“ hovorí Vendelín Ťažandlák v súkromnej pracovni v susedstve ordinácie, sediac presne v kresle, z ktorého ho pred niekoľkými dňami nakrúcala pacientka skrytou kamerou. „Išlo o úplne novú pacientku. V deň jej prvej návštevy som mal už pred skončením ordinačných hodín, keď mi sestrička ohlásila: „Pán doktor, čaká tu ešte jedna pacientka.“ Nikdy nikoho nevyháňam, veď nikto sem nechodí baviť sa, pacient príde, keď ho trápia bolesti zubov. Vošla mladá slečna s poriadne výrazným dekoltom, prišla s prosbou, aby som jej do týždňa urobil zuby, pretože pracuje v zahraničí a onedlho odchádza. Ešte sme sa so sestričkou zasmiali, že my objednávame pacientov do mesiaca, nieto ešte urobiť zuby, také ako jej, do týždňa. No ja vždy fandím Oravcom, keď sa chcú uplatniť v zahraničí, nie je to ľahké. Dievčina mala úplne zdevastovaný predný chrup, s tým by v očiach zamestnávateľov automaticky klesla o jednu-dve kategórie v rebríčku hodnotenia, to je podvedomá reakcia pri výbere. To som jej aj povedal. A povolil som. Najhoršie bola na tom s ľavým očným zubom, ten som jej urobil hneď v ten deň, pretože z odborného hľadiska ide o veľmi dôležitý zub, ten potreboval akútnu záchranu. Potom ma uprosila, aby som pokračoval na druhý deň, opäť som povolil. Celý deň som mal nabitý, takže opäť som to mohol urobiť až po pracovnom čase.
Kompletne som jej zreštauroval štyri predné zuby, aby jej úsmev robil dobrý dojem - bežne taká práca trvá 3 - 4 mesiace. Urobil som, čo som mohol, z najhoršieho bola vonku, s ostatným som jej odporučil navštíviť niektorého kolegu, pretože som mal odcestovať na medzinárodné majstrovstvá Slovenska v námornom jachtingu do Chorvátska. Rozplakala sa, že ma veľmi prosí... No termín majstrovstiev ma nepustil. Keď som jej odomykal bočný východ - bolo dobre dlho po pracovnom čase a riadny vchod už býva zamknutý - stále plakala. Tak som jej povedal, nech skúsi ešte zavolať, ak by sa situácia zmenila... Volala dvakrát, hovory sú zaznamenané. Prvý raz som ju zase odmietol. Potom mi volali známi, že mi prídu gratulovať k 70-ke a jeden z nich potreboval aj urobiť zuby - tak som zostal a dohodol sa s nimi na nedeľu o pol jedenástej. A na druhý telefonát som pacientke už odpovedal kladne, že v nedeľu okolo obeda budem pravdepodobne v ambulancii. Ja som po oslave ešte v nedeľu predpoludním trhal tomu známemu zub, potom sme si dali koňak a ešte oslavovali. Sestrička, ktorá mi občas v ambulancii vypomáha, chodí oproti do kostola na nedeľňajšiu bohoslužbu, tak som ju poprosil, či nemôže prísť upratať ambulanciu po vykonanom zákroku.
Prišla aj so štyrmi vnúčatami, aj v reportáži ste ju mohli vidieť, keď pacientka vstupovala so skrytou kamerou dnu. Podotýkam, že sestrička bola v ambulancii aj vtedy, keď mi pacientka núkala nápadnú obálku. Za prvý aj druhý zákrok platila na riadne doklady, raz fakturantke, druhý raz mne, pri tretej návšteve v nedeľu som jej nič nerobil, tak mi ani nemala za čo platiť. Okrem toho, mal som už po návšteve priateľa aj trochu vypité, tak som na jej flirtovanie reagoval, ako som reagoval. Ona to všetko nakrúcala kamerou, skrytou v kabelke, ktorú držala pod pazuchou. Veľmi som bol zaskočený, že redaktor sa dostal do nemocnice pod falošnou zámienkou a všetko spracoval tendenčne. Ja som mu totiž na kameru všetko vysvetlil, on z toho vystrihal všetko, čo sa mu do reportáže nehodilo. Je mi ľúto, že kým ja som sa v jeho veku staval za Chartu 2000 slov a obhajoval som reformy Otta Šika, on siaha po najnižšom bulváre hrubého zrna.“
Predsa len, pociťujete v tomto prípade nejakú vinu?
„Cítim sa vinný za to, že som napriek svojim skúsenostiam s ľuďmi nerozoznal, že ide o pokus zdiskreditovať ma. Je mi ľúto, že zhodou okolností som mal vypité a reagoval som inak, ako by som reagoval úplne triezvo uvažujúc. Ale čoho mi je najviac ľúto - že si ani dievčina, ani redaktor pravdepodobne doteraz neuvedomujú, ako ublížili mojej manželke, s ktorou žijem už od štúdií v zhode a vernosti. A tiež mojej 90-ročnej mamičke, stále čipernej osôbke, ktorá ako pôrodná asistentka priviedla na svet viac ako tisícku Oravcov. A to už ani nehovorím o svojom synovi a vnúčatkách a ďalšej rodine...“
Z toho, čo ste povedali, vyplýva, že ste pre pacientku, ktorú ste videli prvýkrát v živote, urobili maximum. A ona vás takto podrazila. To nedáva logiku....
„Som presvedčený, že to bolo vopred perfektne pripravené. Aj to, že oslovili primátora, ktorý mi dal vyznamenanie mesta, má výpovednú hodnotu. Tu by som hľadal dôvod – v tej obyčajnej slovenskej vlastnosti. Chceli ma zdiskreditovať, a nielen mňa. Prvým útokom bola dievčinou ponúkaná obálka. Predstavte si, žeby som ju bol prijal. Bolo by im to stačilo. Keď to však nevyšlo, pokračovali pripraveným spôsobom. A možno by im nebola stačila ani obálka. Ten scenár bol jednoducho taký. Pacientka bola iba vykonávateľom vôle niekoho...
V Dolnom Kubíne sa o vás hovorí, že ste vždy boli „sukničkár“...
„Ženy sa mi páčia, prečo nie? Tak ako každému inému zdravému chlapovi. Rád sa pozriem na peknú ženu, rovnako ako na krásne umelecké dielo. Aj v mojej práci sa držím hesla, že niet nič krajšie, ako keď krásnu ženskú tvár zdobí krásny úsmev, pri ktorom znamenajú pekné zdravé zuby viac, ako najdrahší náhrdelník.“
Dá sa toto ťažké obdobie porovnať s niečím podobným vo vašom živote?
„Dá. Niečo podobné som už prežíval, keď ma v 70-tych rokoch vyhodili zo strany. Nie preto, že ma vyhodili, ale preto, že všetci moji neprajníci sa vtedy na mňa vrhli ako supi. Predsedal som vtedy v komisii, rozdeľujúcej odmeny lekárom, prepúšťanie personálu nebolo ani vtedy, rovnako ako teraz, ničím milým ani zriedkavým. Vrcholom medzi anonymami bolo obvinenie, že som sa podieľal na príprave atentátu na Vasila Biľaka... To, čo urobili s mojím menom i menom mojej sestričky teraz, je rovnako podlé. Tak ako vtedy, ani teraz v televíznej reportáži mi nedali príležitosť obhájiť sa. Mám podozrenie, o čo a komu teraz ide, no je to len podozrenie, nič viac.“
Čo na všetko hovorí manželka MUDr. Vendelína Ťažandláka Anna: „Naše manželstvo prežilo niekoľko takýchto ťažkých skúšok, no stále stojíme pri sebe. A stojím pri ňom aj teraz. Že sa manželovi páčia ženy? Bola by to katastrofa, keby sa mu páčili muži!“
Čo na to obťažovaná?
Pacientka, ktorá skrytou kamerou nakrútila šot pre reportáž, predložila pred prvým ošetrením zdravotnej sestre kartičku na meno Andrea Štefaničiaková s bydliskom v Istebnom. Na obecnom úrade nám potvrdili, že žena takého mena v obci býva, dozvedeli sme sa aj to, kde by sme ju mali hľadať. Blúdiac Istebným sme sa viackrát pýtali na cestu k jej domu, všetci Isteňania sa zhodli, že býva v poslednom dome vľavo na Skalickej ulici. Dom sme našli zamknutý, no keď sme vyšli na ulicu, za naším autom parkovala oranžová škodovka, v ktorej sedeli dve ženy, staršia blondínka a mladšia elegantne oblečená krátkovlasá hnedovláska. Na otázku, či sú odtiaľ, reagovali kladne. Potvrdili nám aj to, že sme správne na Skalickej ulici, no tu vraj žiadna Andrea Štefaničiaková nebýva. Otočiac auto a odchádzajúc sme sa pristavili o niekoľko desiatok metrov ďalej, pri dvoch mladých mamičkách s kočíkmi. Na otázku, či tu býva slečna onoho mena prikývli a ukázali znova na koniec ulice. „Pred chvíľkou som videla Andreu ísť domov, sedela v aute, tuším že s mamou,“ dodala jedna z mamičiek. Vrátili sme sa. Mladá hnedovláska telefonovala. Vtom vodička naštartovala a vydala sa s autom do poľa. Odchádzajúc sme ešte zazreli, že auto sa v poli otočilo a vracia sa naspäť. Vrátili sme sa i my. Keď dievčina z auta vystúpila, spýtali sme sa, odvolávajúc sa na jej zjavnú podobu so svedkyňou z televízie, prečo sa zapiera. Znova nám zopakovala, že to nie je ona, že sa tak nevolá a pod týmto menom sa nepredstavila ani lekárovi a že k slovám lekára, že ide o zjavnú manipuláciu sa nebude vyjadrovať. Pritom jednoznačne vedela, o čo ide. Spolu so staršou ženou vošli do domu, ktorý nám všetci dovtedy označili ako dom rodiny Štefaničiakovej. Na zadnom sedadle škodovky sme si stihli všimnúť plne nabalenú veľkú cestovnú tašku... A na obecnom úrade sme sa presvedčili, že slečna je stále slobodná a nevedia nič o tom, žeby zmenila meno.
Keď sme sa v dedine na celú aféru pýtali, nenašiel sa ani jeden človek, ktorý by o nej nevedel. Nie všetci však vedeli, že za skrytou kamerou údajne mala byť ich spoluobčianka. Pri jej mene však príliš prekvapení neboli. Až na jednu pani: „Bolo jej to treba? Veď si ako opatrovateľka v Rakúsku hádam dobre zarobí. A každá žena predsa vie, ako chlapa uzemniť, keď má nemravné návrhy, nieto ich z neho ešte ťahať. Že je chlap v rokoch, to ešte neznamená, že je drevený. Veď aj ten môj má už sedemdesiatku na krku a veruže je ešte riadny chlap!“
