Sedemdesiatšesťročná Natália Ružičková z Leštín patrí k tým, ktorí môžu na staré kolená povedať, že sú šťastní.
Ako potomok slávneho šľachtického rodu Zmeškalovcov si Natália Ružičková svoj dôchodok užíva v bývalom kaštieli, spojenom s prekrásnou záhradou. „Najväčšiu radosť mi však robia deti a vnúčatá, no a samozrejme priatelia, ktorí sem za mnou často chodia.“ Kto si myslí, že práve modrá krv, ktorá N. Ružičkovej koluje v žilách, je dôvodom jej krásnej staroby, ako ju sama nazýva, mýli sa. Šľachtický pôvod pani Natálii život nijako neuľahčil. Narodila sa v Kokave nad Rimavicou, kde otec robil evanjelického farára. Zákerná choroba spôsobila, že o otca v detstve prišla a spolu s mamou a bratmi sa presťahovala na Oravu, do Leštín k starým rodičom. Vdovám po farároch sa v tých časoch nežilo ľahko.
Cirkev ich podporila len málokedy a tak sa deti snažili mame pomôcť, ako sa len dalo. „Tu som chodila aj do školy,“ zaspomína pani Natália. „Keď sa mi nechcelo ísť, stará mama ma vždy zavolala, aby som ju šla učesať. A ja som jej na to povedala, že nejdem ani do školy, ani ju česať. Nato zavolala „kuchára“, tak sme volali chlapca, ktorý u nás býval, a nakázala mu, aby ma vysadil na chrbát a odniesol do školy. Odtiaľ ma zas domov došikoval iný ujko. Nuž a neskôr som chodila do meštianky do Kubína. Popod Skalky sme vždy chodili a v zime sme sa tadiaľ spúšťali na taškách. Z domu sme vyrážali o šiestej, často ešte hviezdy na oblohe svietili. Na konci dediny sme sa zastavili po Elenku Sikovú,“ kývne hlavou smerom na našu prísediacu N. Ružičková a pokračuje v rozprávaní. „Jej mama, to bola jedna zlatá, zlatá žena. Vravievala: Detičky, aby vám zima nebola..., a každej nám dala na ruku zemiakovej baby. A ešte dodala: Hrejte sa. Tak sme chodili každé ráno do školy s babou. A takou dobrou, nie múčnou, ale poctivou zemiakovou.“
Natália Ružičková vďačí za šľachtické korene svojej mame, ktorá pochádzala z rodu Zmeškalovcov. Nikdy sa nimi nechválila a nesnažila sa ich zneužiť vo svoj prospech. Naopak, svoj pôvod radšej tajila. „To som si na nej vždy vážila,“ zapojí sa do debaty Elena Siková, ktorá si s pani Natáliou od detstva skvelo rozumie. „Nikdy nám nedávala najavo, že je niečo viac. Ku každému vždy pristupovala s otvoreným a láskavým srdcom, neskazeným pochybnosťami, či ju má naozaj niekto rád. Teraz jej to vraciame tým, že k nej pristupujeme rovnako... A nikdy sa nebála poriadnej roboty.“
Niekoľko rokov strávila N Ružičková v Bratislave ako detská opatrovateľka. „Pred dvomi mesiacmi mi pred domom zatrúbilo auto. A koho nevidím? Najlepšia priateľka z Bratislavy ma po 54 rokoch vyhľadala a navštívila! Veru by som ju už ani nepoznala,“ opisuje nedávny zážitok.
Keď sa z Bratislavy vrátila naspäť do Leštín, začala robiť pre miestne družstvo. Napokon sa na celých 27 rokov upísala práci družstevnej kuchárky. „Nahovoril ma predseda. Voziť stravu z Dolného Kubína bolo veľmi drahé. Dlhé roky som robila v kuchyni, kde sa ledva kúrilo. Drevené triesky na oheň som si musela nosiť z domu. Veru, robota to nebola ľahká. Varila som na peci vo veľkých hrncoch, pritom som si musela kúriť a istý čas som bola na všetko sama. Neskôr mi pridelili pomocníčku. Dnes máte všetko na elektriku, predtým som všetko robila ručne. Obvykle som varila pre päťdesiat ľudí, keď boli na družstve brigádnici, tak aj pre sto. Ale čo už, varila som rada.“ Na výbornú domácu kuchyňu pani Natálie si dodnes spomínajú mnohí Leštinčania. Potrpela si, aby jedlo vychádzajúce z jej rúk, chutilo vždy tak ako doma, nie ako v závodnej jedálni. Do dôchodku mala ísť v 54 rokoch. Prehovorili ju však ešte, nech zostane aspoň dovtedy, kým do družstevnej kuchyne nenastúpia iné kuchárky. Tie prišli po šiestich rokoch.
Keď Natália nastupovala na zaslúžený odpočinok, tešila sa na prechádzky po lese, prácu v záhrade a spústu času, ktorý bude môcť venovať svojej rodine. Pred štyrmi rokmi jej však zdravotné problémy obmedzili väčšinu obľúbených aktivít. Na nudu sa i tak nemôže sťažovať. Naučila sa vyšívať a začala si písať denník. „Všetko, čo za deň urobím a zažijem, doň zaznačím,“ vraví Natália Ružičková. Jedným dychom hneď dodáva: „Dožila som sa krásnej staroby. Mám pokoj, nič mi nechýba, z každej strany som obklopená láskou a starostlivosťou. Mám také dobré deti, čo mi vidia na očiach, to mi hneď splnia. Pomôžu mi so všetkým.“
Postavenie starých ľudí v rodine formovali v minulosti dva hlavné faktory. Ich autoritu jednak zabezpečovala skutočnosť, že kým starý pár vládal, snažil sa udržať hospodárstvo vo svojich rukách. Druhým faktorom bolo vysoké percento negramotnosti. Vedomosti sa preto získavali výhradne od najstaršej generácie.
Podľa etnologičky Eleny Zahradníkovej si treba ďalej uvedomiť, že vek 60 rokov bol kedysi pomerne vzácny. V dnešnej dobe je šesťdesiatka u človeka bežná, takže dochádza k tzv. „devalvácii“ staroby. Podporuje ju i súčasný ideál mladosti a krásy.
Väčšina z nás pristupuje k starobe s predsudkami. Prototypom starého človeka je stará žena, bijúca sa o potraviny v obchode, blokujúca chodbičky pri nákupoch, využívajúca MHD zásadne v období dopravnej špičky. Tieto negatívne súvislosti vedú preto v niektorých spoločenských vedách k nahrádzaniu pojmov starý človek, staroba pojmami senior, sénium (obdobie života po prechode do dôchodku až do smrti), resp. postproduktívny vek.
