Ich desaťročné dielo je však pred očami okoloidúcich skryté - vpredu rodinným domom, zo strán trojmetrovým živým plotom a zozadu prirodzeným svahom Holice. Kopec konča záhrad nazvali Holicou starí Vitanovčania, pretože bol úplne holý, bez kríka či stromu. To však dnes už neplatí.
„Keď sa pred desiatimi rokmi ženil brat, nechcel som v sobotu ženám v dome zavadzať, tak som sa pustil do sadenia borovíc konča záhrady. A tak to všetko začalo..,“ rozpráva Jozef Ondrík. „Postupne som posadil stromy na celý svah, posledné už aj s deťmi.. No musím sa o ne starať tak, aby neprekážali vedeniu vysokého napätia a súčasne ho zakrývali. S manželkou sme mali predstavu, čo by sme asi chceli v záhrade mať. Skúšali sme všeličo, no stále to nebolo ono.
Zrejme osud chcel, aby sme spoznali výskumníka, zanieteného záhradkára a botanika Daniela Šimaľu z Trstenej. Požiadali sme ho o radu i pomoc a odvtedy spolupracujeme. Všetko, čo tu vidíte, je dielom jeho a našich rúk, nič tu nerobili stroje. V rodinnej firme máme k dispozícii všetku potrebnú techniku, napriek tomu sme ju sem nevpustili. Mali sme pocit, že by sme už nemohli mať z výsledku takú radosť, ako máme. A tak sme vykopávali ručne desiatky kubíkov hliny pri hĺbení jazierok, vláčili skaly na ich vyloženie, rozhadzovali niekoľko vlečiek hliny pod trávnik, vykopávali a zase zakopávali najrôznejšie dreviny, ťahali kamenné platne z Oravice... Sedem rokov nám trvalo, kým sme zozbierali dostatok kameňov na chodník. Sú to všetko kamenné tabule jedného druhu so zvláštnou, ako keby jaskynnou kresbou a povrchom. Dano zas zo svojich ciest po svete prinášal rôzne dreviny, stromčeky, kríky, aj tieto brusnice a čučoriedky máme od neho. S Danovým citom pre kombináciu rôznym tempom rastúcich drevín rozmanitých farieb a našou predstavou sme sa spoločne „hrali“ dovtedy, kým nevzniklo to, čo vidíte. Pracovali sme desať rokov, kým záhrada začala skutočne vyzerať tak, ako sme si ju predstavovali. Ale aj tak bude stále meniť tvár. Túto časť „divého“ trávnika napríklad nechávame ešte deťom na hranie, kým vyrastú. Potom ho vypálime a dokončíme trávnik, ako má byť.“
„Robota v záhrade nikdy nekončí,“ pridáva sa k nášmu rozhovoru Gabriela Ondríková. „Častokrát sa sama seba pýtam, či toho už nie je dosť - no stačí mi jeden pohľad z okna na záhradu a mám taký úžasný pocit, že sa to nedá ani opísať. Keď sme likvidovali starú úžitkovú záhradu za domom, všetci susedia si ťukali prstom na čelo, že nám asi šibe. Veď vo Vitanovej sa odjakživa každý kúsok zeme využíval na pestovanie zemiakov a zeleniny, skrátka na to, čo gazdovstvo a domácnosť potrebovali. Aj teraz nám občas rodičia ešte povedia: Už ste sa tu toľko narobili, že by ste zatiaľ dva domy postavili!“
„Videl som už záhrady „na kľúč“. Hrdí majitelia za ne zaplatili záhradným architektom a záhradníkom státisíce, dokonca aj milión a pol. Napriek tomu po dvoch-troch rokoch vyzerali, ako keby ruku záhradníka ani nevideli. Od záhrad na kľúč totiž majitelia očakávajú okamžitý efekt, takže záhradníci tam nasadia rýchlorastúce dreviny a kríky „pre oko“. Ale záhrada nie je tovar, ktorý bude vyzerať stále rovnako, ako keď ste ho kupovali. Je to živý organizmus, s ktorým treba neustále pracovať.“
Spýtali sme sa domáceho pána, ši tuší, koľko rastlín už do záhrady nasadil. „Tisíce. Veď len na živý plot sme použili viac ako 500 tují, ani neviem, koľko je tu farieb vresu, vodných rastlín a tráv, ihličnanov aj listnáčov... Veľa drevín a rastlín som priniesol priamo z prírody, ďalšie poprinášal Dano.“
Na konci záhrady pod svahom Holice si Ondríkovci urobili posedenie s kozubom, obkľúčené zdvojeným jazierkom a bystrinou, zurčiacou zo strmého kopca skalnatým korytom. „Neraz sem prídeme robiť, ale len čo si na chvíľu sadneme, je po robote. Pokoj a zvuk bystriny vás raz-dva uspia,“ usmieva sa domáci pán. Jeho pýchou sú aj obyvatelia umelého dvojjazierka. V jednom z nich sa udomácnil jeseter, v druhom karasy zo Senca. Pravdepodobne sa tu už cítia ako doma, pretože sa samy začali vytierať a priviedli na svet aj potomstvo. Ponad hladinu poletujú šesťcentimetrové pestrofarebné vážky. „Z ktorého kúta sveta ste tie krásavice priniesli?“ „Tie sú naše, domáce. Kde sa vzali - tam sa vzali, zrazu boli tu. A už tu zostali,“ odpovedá Jozef Ondrík. „Našťastie, nemáme tu ani jedného komára.“
Dozvedáme sa ešte nekonečný výpočet ďalších prác, ktoré treba v záhrade spraviť. Fakt sa nečudujeme, že si susedia občas klepnú na čelo. No stačí sa na odchode zo záhrady obzrieť - a opäť v nás zostáva jediné: obdiv k dielu šikovných ľudských rúk, predstavivosti a umu.
