Spoznala som jedného pána, ktorý sa momentálne dožíva veku, o ktorom sa väčšine z nás (obyčajných smrteľníkov) ani nesníva. Ten dobrý deduško pôsobí vyrovnaným dojmom. Je preplnený pokojom z pocitu dobre prežitého života a správnych rozhodnutí. Tak ako mnoho starších ľudí, nevie pochopiť súčasný beh každodenného naháňania sa za peniazmi a dnešných mladých. Na začiatku nášho spoločného rozhovoru som celkom nerozumela jeho argumentom. Veď predsa nie sme až takí zlí. Aspoň si to stále myslíme. Máme pocit, že len žijeme moderne a snažíme sa „ísť s dobou“. Zmysel jeho kritiky mladých som pochopila až ku koncu nášho rozhovoru. Deduško mi porozprával o ťažkom detstve bez otca, ktorého mu v troch rokoch vzala vojna. Rozprával o tom, ako s mamičkou prežili len vďaka práci vlastných rúk. Pomáhali si navzájom, veď má osem súrodencov.
Žili ťažšie ako ťažko, a niekedy sa podarilo, že mali na obed aj niečo iné ako zemiaky s chlebom. Jeho život bol plný zaujímavých detailov, ale hlavne práce. Deduško tým nemyslí prácu, ktorou si zarába na život. Práca pre neho predstavuje určitý stav ducha. Je to jedna z hodnôt, vďaka ktorým mal veselé pozitívne myšlienky aj v tých najťažších rokoch. Úplne ma dostal svojimi vysvetleniami o tom, ako práca lieči každé telo a dušu. „Dúfam, že tu nie sme len kvôli tomu, aby sme sa venovali zábave a premýšľali o tom, čo je správne.“ Presne toto mu na nás mladých chýba. Trošku iný pohľad na to, čo robíme. Pracovať znamená vypĺňať život niečím zmysluplným. A tým sa nemyslí len práca, ktorou si zarábame na život. Každý sa venuje niečomu inému a má iné priority. Základom je neostať lenivým. Aj keď ten deduško skutočne pôsobil dojmom životom ostrieľaného, múdreho človeka, v jeho očiach stále ostávalo niečo smutné. Zrejme ani on sám to nevie pomenovať. Všetko z jeho slov spadá do jednej vety. „Nechápem dnešný svet, a hlavne jeho mladých.“ To neznamená, že nerozumie pokroku. Má doma magnetofón aj video. A vie si ich zapnúť. Keby to bolo treba, som presvedčená, že by bez problému využíval internet a mobil. Ale nepotrebuje to. My to potrebujeme. Samozrejme nie každý, ale v globále je každý zaplavený novými médiami. Stále častejšie počujem: „Musím ísť domov, o chvíľu začínajú VyVolení.“ A to „musím“ je v tej vete na správnom mieste.
Pretože sme si tak zvykli na inú realitu, ktorá sa stala súčasťou nášho života, že to už nie je len naša potreba, je to každodenná potrava nášho lenivého ducha. Ďalšou z najfrekventovanejších viet je veta: „Nemám čas.“ Deduško by povedal, že každý má toľko času, koľko ho dostal. Je len na nás, čo budeme vnímať ako podstatné a dôležité. Čo sa nám zdá natoľko dôležité, aby sme tomu venovali svoj drahocenný čas. My ho môžeme riadiť, my si môžeme vyberať. Je už len naša vec, či ho venujeme telke, alebo svojim deťom. Je naša vec, či s tými deťmi pôjdeme do krčmy, alebo na hojdačky. Je naša vec, či sa budeme na hojdačkách hrať s deťmi, alebo si kúpime bulvár a prezrieme si pikošky z veľkého sveta malých hviezd. Je naša vec, či máme čas. A na čo ho máme.
Keď som od deduška odchádzala, videla som rovno pred jeho domom na lavičke sedieť troch chalanov a nejaké baby. Sedeli tam, keď som prišla a bola som u neho dobré tri hodinky. Vtedy som si uvedomila, z čoho plynie smútok v jeho očiach. Deduško má veľmi veľa vnúčat a pravnúčat. Lenže ich ani poriadne nepozná, pretože dnešní mladí nemajú na neho čas. Sedia predsa na lavičke pred jeho domom.
Autor: Eva