o zopár vrúcnych slov. A potom sa už literárni dejatelia rozdelili na tri tábory, aby so životom tohto básnika zvučného mena oboznámili aj deti a mládež na trstenských školách. Spočiatku rozprávali o svojej práci a prínose pre súčasnú literatúru. Ich osobné skúsenosti s Rudolfom Dilongom však boli o niečo iné ako vedomosti, o ktorých sa máme možnosť dočítať v učebniciach literatúry.
Ako sme sa my študenti mali možnosť dozvedieť, písanie bolo pre Rudolfa Dilonga každodenným chlebom. Povedal: „Mníšsky habit mám od Boha, ale literatúra, tá je moja.“ Rudolf Dilong nebol jeden z tých konvenčných autorov, ktorí sa striktne pridržiavali pravidiel pri tvorbe literatúry zvanej katolícka moderna. On sám nepripúšťal akúkoľvek kategorizáciu. Bol básnikom na plný úväzok, bol básnikom telom i dušou. Jeden z našich hostí spomínal na Dilongov zjav, keď na zjazd spisovateľov prifrčal na motorke, zapálil si cigaretu a celé hodiny dokázal viesť horúce debaty o tom, čo bolo jeho srdcu tak blízke - o literatúre. A hoci ho osud zahnal až za oceán, až do ďalekej Argentíny, jeho srdce zostalo „uväznené“ na Slovensku, na Orave, tu v Trstenej.