Vo štvrtok 16. septembra 2004 sa zrútil preťažený most cez rieku Orava, keď tadiaľ prechádzala Tatra 815 s návesom i prívesom vrchovato naloženými drevom. Tatra, vodič i náklad skončili spolu s časťou mosta v rieke. Vodič mal šťastie v nešťastí, z kabíny zdemolovaného vozidla vyviazol bez vážnejších zranení. V tom čase starostka obce Emília Franeková ešte žila v „sladkej“, i keď logickej predstave, že spôsobenú škodu zaplatí poisťovňa... Keďže prepojenie brehov Oravy doteraz nie je obnovené, spýtali sme sa starostky aká je aktuálna situácia a kedy sa Hornolehoťania dočkajú opravy mosta. Nedočkajú.
„Podľa rozhodnutia okresnej prokurátorky Dáše Škuntovej spred niekoľkých týždňov vinu a zodpovednosť za preťaženie a zrútenie mosta nenesie vodič vozidla M. Požár, ale obec,“ povedala nám Emília Franeková. „Dôvod: most nebol označený dopravnou značkou s presným maximálnym zaťažením. A to aj napriek tomu, že bol uzatvorený „iba“ závorou. Okrem toho, obec vydala niekoľko dní predtým povolenie na prevoz dreva cez most Pavlovi Tomašákovi, pre ktorého mal údajne voziť aj vodič Tatry 815 M. Požár. Pritom Pavol Tomašák vozil drevo cez most už počas troch dní predtým a pretože vedel, že most neznesie viac, vozil drevo z ľavého brehu rieky traktormi a mechanickou „rukou“ ho na pravom brehu prekladal na ťahače. Ale podľa výpovedí pred vyšetrovateľom to už bolo inak. Okresná prokurátorka vydala rozhodnutie bez toho, aby sme sa vôbec stretli, takže sa o rôznych nezrovnalostiach výpovedí so skutočnosťou ani nedozvedela.
Premeškali sme aj odvolací termín, pretože rozhodnutie prišlo práve v čase môjho odchodu na dovolenku. Keď som sa o rozhodnutí prokuratúry po návrate zo zahraničia dozvedela, bolo po lehote. Obrátila som sa na ministerstvo spravodlivosti aj na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, z oboch úradov mi však prišla rovnaká odpoveď – sťažnosti vrátili pre formálne chyby. Takže hoci som pôvodne chcela obci ušetriť peniaze za právneho zástupcu, ukázalo sa, že ho naozaj potrebujeme. V súčasnosti právnik študuje spis, aby mohol podniknúť potrebné kroky v záujme obce a v súlade so zákonom.“
Počas trištvrte roka, kým trvalo vyšetrovanie, vyšlo najavo viacero zaujímavostí. Tie, ktoré sa týkajú nezrovnalostí v spise, necháme právnikom, nás zaujal hlavne kuriózny fakt, že zrútený most sa vlastne ani nemohol zrútiť, pretože neexistuje. Vôbec nie je zakreslený v katastrálnych mapách a ani nikdy nebol zo štátu delimitovaný na obec. Most bol odovzdaný do prevádzky v roku 1949, ako nám povedala starostka, dôkazy o tom sa našli len pred niekoľkými mesiacmi na povale domu starostu, ktorý stál na čele obce v polovici minulého storočia. Nikde nie je zaregistrované, koľko peňazí na stavbu darovali Hornolehoťania, aj keď železo na konštrukciu poskytla blízka fabrika a štát do stavby v hodnote 2,9 milióna korún investoval 600 000 Kčs. Celá stavba sa realizovala hlavne kvôli výstavbe vysielača a objektov, ktoré na kopci nad obcou v tom čase stavala armáda. Most sa neocitol v katastrálnych mapách v čase, keď ho mal spravovať štát, a nemôže sa v nich ocitnúť ani teraz, lebo nebol na obec nikdy delimitovaný. Zato však bola na obec delimitovaná rekonštrukcia „neexistujúceho“ mosta, do ktorej v roku 1974 štát vložil 1,8 mil. korún.
„Občania aj naši urbárnici most potrebujú, ide zima, okrem dreva na predaj si cez rieku musia ľudia voziť drevo aj na zimnú vykurovaciu sezónu. No využívať môžu len brody v čase, keď z priehrady nepúšťajú vodu, alebo musia ísť okľukou cez Oravský Podzámok. A zrejme to tak ešte dlho aj bude, pretože samospráva nemá 1,3 milióna korún na jeho opravu,“ konštatuje Emília Franeková. „Poslanci na mňa naliehajú, ale úver, vysoký takmer ako ročný rozpočet obce, nie je riešenie. Obec by sa mohla dostať do veľkých problémov, a môjmu nástupcovi do ďalšieho volebného obdobia nemienim nechať po sebe také bremeno, pod ktorým by sa samospráva mohla stať nefunkčnou. Už aj to bolo na nás veľa, keď samospráva musela na vlastné náklady odstrániť zvyšky „neexistujúceho“ mosta z koryta rieky, pretože vodohospodári nás stále upozorňovali, že by sa voda zo zahataného koryta mohla vyliať na polia a do dediny. A veruže nešlo o malé peniaze, odstránenie zvyškov havárie stálo obec 670 tisíc korún. A to všetko pre most, ktorý vlastne na papieri nikdy nebol a nie je.“
