Na brusniciach

Zaveľa ich nebolo, lebo nedočkavci začali zbierať nedozreté; stačilo, keď brusnica z jednej strany mala aspoň náznak červenej farby, už sa v kanvičke, či v košíku našla. Starí otcovia vraveli: „Nenažranci rastú v každej dobe.“ A milovník hory – nebohý Ing. Mihaliak vždy zasmútil: „Keby ich aspoň dozrieť nechali. To je najväčšia hlúposť, že zelená brusnica dozrie v tme, či v v hlinenej zakrytej nádobe – taká nemá v sebe ani slnko, ani chuť.“
Na starých, dávno nekosených medziach som stretol tohto leta neznámeho päťdesiatnika s dvojlitrovým rafákom, v čižmách proti hadom, v košeli s dlhými rukávmi proti protivným muchám, na hlave mal golfovú šiltovku proti slnku, na nose špeciálne okuliare s filtrom na rozlišovanie farieb, snehobiele filmové zuby za sto tisíc, na ľavej ruke šoférsku rukavicu s vetracími dierkami na odhŕňanie trávy a čučoriedia.

Pozdravil som sa mu, som predsa starší. Namiesto odzdravenia nakukol do môjho kýblika, i povedal: „Slabá úroda.“ Moja odpoveď: „Do večera ďaleko.“
Šiel som pozdĺž vysokej medze. On – po hrebeni ďalšej prastarej medze, dávno nekosenej lúky. Stretli sme sa v úvoze. Nakukol do môjho kýblika. „Nooo,“ pochválil, „darí sa vám, darí...!“
Čakal, že sa spýtam. Nespýtal som sa, či sa aj jemu „darí“. Odišiel odo mňa medzi riedke stromy. Zdalo sa mi, že ma stále pozoruje. Pridal som do kroku, zamieril na „svoje miesto,“ na kúsok zabudnutý gazdom aj nedočkavými zberačmi, kde na mňa čakali zo dva litre krásnych brusníc. S neznámym zberačom sme sa stretli „náhodou“ na ceste, vedúcej na Skorušinu a spolu, mlčky vystupovali hore prudkým svahom. Nakukol do môjho kýblika. „Len toľko?,“ povedal ironicky. „Ostatné mám v brocáku,“ vravím, „tam, na tom osamelom smreku.“ Tajomný pán zamieril k môjmu batohu; svietil ako veľká červená brusnica, zavesená na konári. Pobral som sa za ním, myslím si: môže mi zjesť desiatu, vypiť zvyšok kávy z termosky, vziať doklady aj sedem korún na autobus domov. Z dobrých piatich metrov volám naňho: „ Prečo sa hrabete v mojich veciach!?“
„Len som chcel pozrieť, či hovoríte pravdu,“ znela jeho odpoveď. Žiadne ospravedlnenie, žiadny nepokoj, či hanba. Nič. Ten pán musí byť z nejakého ministerstva, myslím si, veď nemá žiadne zábrany...

Vzal som brocák na plecia, rafák do ruky, kýblik zavesil na opasok. Pobral som sa preč od dvojnohého mestom voňajúceho zvedavca aspoň o dva kilometre vyššie, na pravý svah kopca, kde som vždy nachádzal veľké, dozreté, augustové brusnice.
Ten pán o chvíľu zbieral nado mnou. Zišiel som dolu, na „vojenskú cestu,“ a zákrutami až „na konečnú,“ pod Skorušinu a potom... svojimi chodníčkami.
Neprešla ani polhodina a biela čiapka a tmavé okuliare sa objavili medzi stromami. Počkal som si na neho: „Počujte! Prečo chodíte za mnou ako tieň!“ Odpoveď: „Máte na toto územie list vlastníctva? Ak nemáte, môžem si chodiť kade len chcem.“
O poldruha hodiny čakal na poslednej autobusovej zastávke v Zábiedove. Zo svojho slabučkého úlovku vyhadzoval smeti. Nakukol som do jeho vedra z umelej hmoty. Mal tam zo dva litríky.
Viac smetí, lístkov, chrobáčikov, pavúkov, ako... brusníc.