Lekári a ostatný zdravotný personál, ktorí sú prvoradými v procese poskytovania kvalitných zdravotníckych služieb, však akoby zostávali bokom. Fakt, že mzdy lekárov nielen v tejto nemocnici, ale na Orave vôbec sú niekoľko tisíc korún pod úrovňou aktuálnej priemernej mzdy v slovenskom národnom hospodárstve, potvrdzuje, že do nich sa v súčasnosti „investuje“neúmerne málo. Preto išli v sobotu s ďalšími lekármi z celého Slovenska pred Úrad vlády SR vyjadriť svoju nespokojnosť.
Ako fakt nedocenenia zdravotníckych pracovníkov vníma spišský biskup František Tondra a predseda VÚC Jozef Tarčák?
František Tondra: „Ja viem, že im nejde len o mzdové požiadavky, ale lekári a zdravotníci vôbec sú nespokojní aj s reformami. Ja som tiež častým pacientom a vidím, že stále viac doplácam na lieky, nemôžem teda úplne súhlasiť s reformami. Chybu vidím aj v tom, že poisťovne sa stali akciovkami, akcionári chcú podiely, a z čoho tie podiely získajú? Iba z pacienta.
Čo sa týka mzdového ohodnotenia zdravotníckych pracovníkov, nemožno generalizovať, ale každá nemocnica by mala byť podrobená kontrole, ako sa v nej hospodári, či v nej nie je nadbytok personálu atď. Nie je správne riešiť z ministerstva platy celoplošne, globálne, bez ohľadu na to, ako to vyzerá v konkrétnom zdravotnom zariadení.“
Jozef Tarčák: „Čo sa týka mzdového ohodnotenia, je to aj o manažmente.
My sme pod VÚC prebrali štyri „dvojkové“ nemocnice a sedem polikliník, ktoré v prvom roku vyprodukovali 245-miliónovú stratu. Pristúpili sme k opatreniam, ktoré spôsobili to, že už v minulom roku bola strata len 70 mil. Sk. Za prvý polrok tohto roku sú výsledky v tejto oblasti ešte lepšie.
Nevykrýva sa spomínaná strata v zdravotníckych zariadeniach, patriacich pod VÚC prostriedkami určenými na mzdy zamestnancov?
Jozef Tarčák: „Treba sa pozrieť do hospodárenia zospodu každého objektu a každej nemocnice, lebo aj tam sú rezervy. Aspoň nám sa to tak javí. Nechcem predbiehať, uvidíme, ako uzavrieme tento hospodársky rok, ale teší ma, že ak s ministrom financií doriešime veľkú investíciu v zdravotníckom zariadení v Liptovskom Mikuláši, kde ešte potrebujeme splatiť 38 mil. Sk, v našich nemocniciach a poliklinikách sme z najhoršieho vonku.“
Pán predseda, v slávnostnej časti otvorenia operačných priestorov ste s vďakou spomínali, že táto nemocnica vám zachránila život...
„Bolo to ešte v roku 1994, bol som štátnym tajomníkom ministerstva školstva. V pracovnom a životnom tempe, akým som žil vtedy, vlastne akým žije štátny úradník vôbec, mi, vracajúc sa domov na Oravu z Bratislavy, prasklo slepé črevo. Myslel som si, nevediac, o čo ide, že to, takpovediac, doma rozchodím. Lekár, ktorý ma v trstenskej nemocnici vtedy operoval, mi povedal, že som prišiel v hodine dvanástej. Vraj ešte hodinu-dve a bol by koniec. Tu, v Trstenej ma zachránili a tak mám k tejto nemocnici osobný vzťah, aj kvôli ľuďom, ktorí sú dnes na tejto oslave.