ORAVA. Koncom leta 2025, od 23. augusta do 5. septembra, som sa vydal už na moju 3. cestu DOBROkilometrov. Za 14 dní som sa pokúsil okolo a krížom-krážom po Orave prejsť 500 km. Ako základ mi poslúžila trasa mojich prvých DOBROkilometrov z roku 2023, kedy sa mi okolo Oravy podarilo nachodiť 300 km.
Na Skorušine stretol Francúzku, hľadala medvedie stopy Čítajte Deň 1: Ideálny začiatok
Vyštartoval som v sobotu 23. augusta o 7.00 h spred Útulne pod Magurkou. Na štart ma ráno na chatárskom aute zásobujúcom útulňu vyviezla zástupkyňa chatára Martina Ž. V Námestove sa ku mne pridali parťáci Robo C. a Jano Š. Po občerstvení U koňa sme vyrazili smer Babia Hora. Počasie bolo na diaľkovú turistiku veľmi priaznivé. Teplota cez deň nevystúpila nad 16 stupňov Celzia, bolo pod mrakom, nepršalo, nefúkalo. Na úvod ideálny začiatok.
Robo nás cez Rio de Klin, Rabču a Slanú vodu sprevádzal až k Hviezdoslavovej hájovni. Odtiaľ sme už na Babiu horu zaútočili s Janom sami dvaja. S narastajúcou nadmorskou výškou sa znižovala teplota. K prístrešku pod Babou horou sme dorazili pár minút po 17.00 h. Teplota sotva presahovala 5 stupňov. Na noc predpovedali dážď a ďalšie ochladenie. Po zaistení deravej strechy celtou nám pred západom slnka na oblohe popriala dobrú noc dúha. Medveďa sme nestretli, ale on nás určite videl, počul aj cítil.
Deň 2: V zajatí oblakov, zimy a vetra
V noci na nedeľu sa prudký vietor opieral o strechu prístrešku tak, že bolo cítiť, ako ním hýbe. Našťastie, vydržal. Nepršalo, padali ľadové krúpy, pred ktorými nás chránila celta. Ráno bolo mrazivé, na kosodrevine a skalách ľadová námraza. Nárazový vietor neustal, ale ľadovec už nepadal.
Na Babiu horu sme dorazili tesne pred 8.00 h. Kochať výhľadmi sa nedalo. Viditeľnosť bola sotva do 10 metrov. Po pár minútach a vrcholových fotografiách sme vyrazili smer Malá Babia hora a najsevernejší bod Slovenska, Modralová. Vietor bol výrazne proti nám a udržať sa s ťažkým batohom na zľadovatených skalách nám robilo značné problémy. S námahou a vďaka paličkám sme sa udržali a vietor nás neodfúkol. Na Malej Babej hore sme boli ešte v zajatí oblačnosti, chladu a vetra. S klesajúcu nadmorskou výškou sme postupne vystupovali z oblakov, teplota sa zvyšovala a vietor medzi stromami ustál.
Do Veličnej na Orave mieri známy obchodný reťazec aj sieť čerpacích staníc Čítajte Na Modralovej nám prišiel naproti a privítal nás môj starý kamoš, ultra žrebec Peťo M. Potiahol to s nami do sedla Hliny, kde nás už vítala takmer jasná obloha a príjemne hrejúce slniečko. Tu po Peťovi prevzala štafetu Sylvia Hoffmannová zo Slovenského rozhlasu. Odprevadila nás až na záver druhej etapy, na turistickú chatu Schronisko na Hali Miziowej. Naše spoločné kilometre zaznamenala aj v reportáži, ktorú si môžete vypočuť v archíve STVR. Druhý deň sme s Janom, Peťom a Sylviou medveďa nestretli, ale on nás určite videl, počul aj cítil.
Deň 3: Prvá stovka
Po chladnej a nevľúdnej prvej noci sme sa v teple a pohodlí turistickej chaty pokojne a dobre vyspali. Nabrali sme dostatok nových síl na tretiu etapu, najdlhšiu etapu mojej cesty. Slnko sa na nás usmievalo už od rána, teplo ešte nebolo, ale vykurovacie teleso na chrbte zaisťovalo, že nám zima nebola.
Jano ma hrebeňom po hraničnej čiare od Pilska sprevádzal po hraničný prechod Ujsoły – Novoť v sedle Hliny. Cestou do sedla sme sa ešte stavili najesť a občerstviť na chate Bacówka PTTK na Krawcowym Wierchu. Od sedla som už potom kráčal sám. Ako slnko na oblohe stúpalo hore, stúpala výrazne aj teplota. Začala pomaly a isto atakovať hodnotu, ktorá už na diaľkovú turistiku nie je vôbec ideálna. V lese bolo ešte príjemne, ale na asfaltke, ktorej som sa prechodom cez Oravskú Lesnú nevyhol, už začínalo byť príliš teplo.
Žula z Oravy pre biskupa. Bývalý náčelník horskej služby vyrobil pre duchovného otca originálny dar Čítajte Boli štyri hodiny popoludní a bol som v najchladnejšej obci na Slovensku. O pár minút o 17.30 h som hneď za hranicami Oravy na Kysuciach oslávil prvých 100 DOBROkilometrov. Cieľ tejto 44-kilometrovej etapy bol v bývalej osade Poništovci. Rodáci tu po nedávnom požiari, ktorý úmyselne založil nejaký zákerný podpaľač, nanovo postavili novú nádhernú Richtárovu útulňu u Poništa. Tu som strávil tretiu noc. Tretí deň som sám a ani s Janom medveďa nestretol, ale on ma určite videl, počul aj cítil.
Deň 4: Na skok na Kysuciach i v Terchovej
Od tejto až po ôsmu etapu ma v popoludňajších hodinách trápilo to, čoho som sa asi najviac obával, a to veľmi horúce počasie. Kráčať na priamom slnku s takmer 20-kilovým batohom na chrbte je naozaj veľmi náročné. Od Poništovcov som sa vybral do Riečnice, obce, ktorá v roku 1987 zanikla s obcou Harvelka v dôsledku výstavby vodnej nádrže na zásobovanie pitnej vody s názvom Vodná nádrž Nová Bystrica. Jediná stavba, ktorá tu ostala stáť, je Kostol Narodenia Panny Márie.
Ako prejsť pešo z Uble na Oravu za 11 dní 12 hodín a 55 minút (reportáž) Čítajte Z Riečnice som sa prehupol do kraja Juraja Jánošíka, Terchovej. Pri jeho symbolickom rodnom dome som si uhasil smäd a v Podrozsutci v Zaťkovom dvore sa nasýtil. Po krátkej návšteve Kysúc a osád Terchovej som sa cez Zázrivú vrátil späť na Oravu. Na sklonku dňa som hlavu sklonil v lesnej chate pod Paráčom. Vlastnia a spravujú ju Lesy SR a vďaka ich podpore som mohol v pohodlí tejto chaty nabrať dôležité sily na ďalšie etapy. Štvrtý deň som sám medveďa nestretol, ale on ma určite videl, počul aj cítil.
Deň 5: Romantika na Podšípe
Každodenná ranná rutina počas celej túry bola zväčša rovnaká. O 6.00 h budíček, balenie vecí, ranná hygiena, príprava raňajok a o 7.00 štart. Rovnako tomu bolo aj piaty deň. Po výstupe na Príslopec som cez Vasiľovskú a Kubínsku hoľu zamieril na desiatu na Chatu na Kubínskej holi. Pred páliacim, ostrým slnkom som sa na obed ukryl, občerstvil a naobedoval v občerstvovacej stanici v Istebnom.
Odtiaľ som si cez Žaškov vybral príjemný chodníček popod Šíp a Zadný Šíp do malebnej osady Podšíp. Tu som si pod strechou na pohrôdke – priedomí hájovne dovolil rozložiť turistický bivak s luxusným výhľadom na Stoh a Rozsutec. Neďaleký výdatný prameň Perisko mi zas poslúžil ako osviežujúca sprcha a práčka prepotených tričiek a spodnej bielizne.
Hrozivo vyzerajúca nehoda kamióna odhalila nedostatky križovatky. Chybu si nikto nevšimol Čítajte Pred zotmením si prišla na Podšíp spraviť opekačku rodinka zo Stankovian aj s Jarom Š. z Bratislavy, ktorý bol ubytovaný v susednej drevenici. Prišiel sa tu odreagovať sám a zaspomínať si na detstvo. V tej drevenici tu pred rokmi pravidelne trávil s rodičmi prázdniny. S Jarom som sa pred spaním pri ohníku a vínovici, ktorou ma ponúkol, príjemne porozprával o živote a jeho Bistre Vážka, ktoré prevádzkuje v Malých Karpatoch. Ani piaty deň som sám medveďa nestretol. On ma ale určite videl, počul aj cítil.
Deň 6: Protivný pes, milá Marta
Na šiesty deň opäť predpovedali horúce augustové počasie. A predpoveď sa naplnila. Po raňajkách v Podšípe a skorej desiate v Stankovanoch som sa poriadne zapotil už pri výstupe do Sedla pod Ostrým. Zo sedla som cez Hrdošké skaly a jaskyne zavítal do Komjatnej. Tu som si v miestnych potravinách dal neskorú desiatu. Po troch kilometroch na slnku po asfaltke hore Komjatnou som nad Studničnou dosiahol métu 200 DOBROkilometrov.
Priamo na tom mieste som to neoslavoval. Na ceste na mňa vybehol nepríjemný pes. Keď som naňho zakričal, nech ide domov, vybehol na mňa jeho majiteľ, že jeho pes je doma. Tvrdil, že pozemok pod verejnou cestnou komunikáciou a na turistickom chodníku, kadiaľ som práve prechádzal, je jeho. Mal pravdu, pozrel som si to doma v katastri. Pes bol na jeho pozemku. S nepríjemným psom a jeho nepríjemným majiteľom nebola rozumná reč a tak som sa s prianím pekného dňa pobral osláviť dvestovku do prístrešku v sedle Radičiná.
Na ľad lietali plyšáky, do bránky súpera zas góly. Z hokejového zápasu sa stala exhibícia Čítajte Po krátkej oslave som zamieril smer Ružomberok. V lese bolo ešte znesiteľne. No v Ružomberku som sa už lepil na asfalt. Teplota vzduchu v tieni bola nad 30 stupňov Celzia. Boli tri hodiny popoludní. U protivnej Marty, taký názov má občerstvovacia stanica podľa mapy.cz, som sa chcel občerstviť chmeľovým energetickým nápojom a v tieni si vygoogliť miesto, kam sa ísť naobedovať. Nebolo tam vôbec protivne a dokonca som sa tam aj najedol. Príjemnej a milej krčmárke ostalo jedlo navyše z jej obeda, tak mi ho poskytla a naservírovala. Len tak z dobrej vôle. Nebola to protivná Marta, asi to nebola ani Marta.
Keď som prechádzal cez autobusové nástupište, boli štyri hodiny popoludní. V nohách som mal už 32 kilometrov a do plánovaného cieľa v Kalamenoch mi ostávalo ešte približne jedenásť. Na slnku pri teplote nad 30 stupňov a väčšinou bez tieňa. Do konca mojich DOBROkilometrov mi ostávalo ešte 8 dní. Rozhodol som sa neriskovať úpal a odpálenie sa z tepla. Preto som predčasne ukončil túto etapu. Nasadol som do klimatizovaného autobusu smer Kalameny. Pri termálnom prameni som si rozložil bivak pod širákom. V prírodnom wellness som si doprial hodinovú regeneráciu a zaliezol spať do spacáku. Šiesty deň som sám medveďa nestretol. On ma ale určite videl, počul aj cítil. Stretol som nepríjemného psa, jeho nepríjemného majiteľa a milú krčmárku U protivnej Marty.
Deň 7: Nečakaný šerpa
Siedmy deň bol piatok, 29. augusta, štátny sviatok, deň pracovného pokoja, 81. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Po predošlej etape to bola druhá liptovská etapa. Ďalší letný horúci deň. Podarilo sa mi vyraziť o polhodinu skôr ako obvykle. Podhorskými turistickými cestičkami som sa vybral smer Liptovská Anna, Prosiek, Kvačany, Liptovské Matiašovce a rázcestie pri Bobroveckej vápenici. Pod Liptovským hradom som stratil správny smer. Zistil som to pomerne skoro a príliš som sa nezamotal.
Smer spustil na Orave hon na Janckulíka a KDH. Zvláštne až šikanózne, tvrdí politológ Čítajte Bolo pár minút po desiatej, keď som sa zastavil v pivovare s reštauráciou v Kvačanoch. Dal som si tu skorý obed. Ochutnal som ich pivné nápoje a objednal bravčový rezeň s varenými zemiakmi. Rezeň bol veľkosti slonieho ucha a zakrýval celý tanier. To sa v dnešných konsolidačných časoch už len tak nevidí. O jedenástej som nasýtený a napojený opustil Kvačany. Na slnku bolo neznesiteľne. Na lavičke pri Matiašovciach ma zlákal hlas hučiaceho Suchého potoka. Jeho voda bola osviežujúco chladná a aj napriek názvu prekvapivo mokrá. Keby som už nemal dohodnuté stretnutie s kolegom, ostal by som sa tam chladiť aj dlhšie. Na miesto som prišiel v predstihu a mal som ešte dosť času dochladiť sa vo výdatnom prameni Napájadla.
Do cieľa mi chýbali už len 4 kilometre s prevýšením 562 m. Spríjemnil mi ich kolega Tomáš S. Na osvieženie priniesol aj pivný energetický nápoj, ktorý mi pred výstupom doplnil potrebnú energiu. Tesne pred prudkým výšľapom sa na chodníku objavil nečakaný šerpa. Pár výškových metrov mi pomohol podniesť moje neľahké batohové bremeno. Bol to Paľo K., šéf a konateľ firmy z Liptovského Mikuláša, v ktorej aktuálne pracujem. Paľo s partiou práve schádzali z miesta, kde sme my s Tomášom práve mierili. Na Chatu pod Náružím sme dorazili pár minút pred pol piatou. V nadmorskej výške 1420 m n. m. tu oproti podhoriu bola už pre mňa prijateľná teplota. Ortuť na teplomere vystúpila na príjemných 18 stupňov. Tomáš sa asi po hodinke pobral dolu a ja som sa ubytoval v chate.
Na rozdiel od chaty pod Paráčom som sa u správcu tejto chaty nestretol s pochopením mojej púte a neposkytol mi žiadnu zľavu. Zato mi však službukonajúci chatári dali izbu, kde som sa nikým nerušený mohol pri otvorenom okne dobre vyspať a oddýchnuť si. Ani tento deň som s Tomášom medveďa nestretol. On nás ale určite videl, počul aj cítil.
Na začiatku oravskej dediny vyrastá zberný dvor. Budú mať k nemu blízko ľudia z oboch častí Čítajte Deň 8: Rande v Štefanove
Ráno opäť budíček o 6.00 h a štart o 7.00 h. O 8.00 h som si už vychutnával úžasné výhľady zo Sivého vrchu. Návšteva Liptova sa skončila a bol som naspäť na Orave. Vzhľadom na veľmi vyčerpávajúce a úmorné teplo v popoludňajších hodinách som sa rozhodol využiť podporu v podobe prevozu batohu zo Zuberca do Štefanova nad Oravou. V Zuberci som sa naobedoval. Pridala sa tu ku mne Evka B. a môj otec mi tu prišiel vyzdvihnúť batožinovú zásielku. Vďaka tomu som ušetril sily a s Evkou som sa cez Habovku, Krásnu Hôrku a Tvrdošín dokázal oveľa rýchlejšie dostať k Humnu sv. Jozefa, kde som sa išiel kultúrne vyžiť na Festival Počúvajte príbeh.
Evka sa tu so mnou rozlúčila a vystriedala ju moja manželka Peťka, s ktorou som tu mal dohodnuté rande. Spoločne sme si vypočuli koncert Martina Geišberga. Na koncert prišiel pozrieť a pozdraviť ma aj Jano s Robom, ktorí ma rozbiehali na začiatku. Otec mi tu odovzdal batožinu. Počas koncertu prihrmela búrka a spustil sa výdatný dážď. Prišlo dlhoočakávané osvieženie vzduchu a horúčavy si dali na pár hodín pauzu. Po koncerte dážď takmer ustál. Usúdil, som že dážď sa tak skoro nevráti a vybral som na hore do Útulne pod Magurkou, kde som plánoval tento deň prespať. Opäť som využil možnosť odľahčenia. Moja žienka mi na útulňu batoh vyviezla autom.
Situáciu som ale nevyhodnotil správne. Nielenže sa mi cestou opäť poriadne rozpršalo, ale ešte k tomu som si neuvedomil, že sú už dni kratšie a nezobral som si čelovku. Našťastie chodníčky okolo tejto Magurky veľmi dobre poznám a viem sa tu orientovať aj potme. Na útulňu som dorazil za úplnej tmy a do nitky premočený. V krbe v útulni už bolo zakúrené vďaka útulňovým pomocníčkam Mati a Peti a s večerou, ktorú pripravila Maťa, ma tu čakala chatárova (moja) žena Peťa. Počas ôsmej, kultúrnej etapy, som sám ani s Evkou medveďa nestretol. On nás ale určite videl, počul aj cítil.
Deň 9: Driemali vtáci aj hnedý kamoš
Do rána mi nad krbom stihli všetky veci vyschnúť. Po daždi prišlo vytúžené ochladenie a na kopčekoch sa usadila hmla. Batožinu som si dal opäť podviesť. Po 7 km som si ju vyzdvihol doma v Lokci. Tu som mal naplánovanú hygienickú a kávovú prestávku. Po asi hodinovom zdržaní som pár minút pred desiatou vyrazil cez Podbeskydskú vrchovinu opäť smer na kopce Oravskej Magury.
Teplota bola po niekoľkých dňoch opäť ideálna na diaľkovú turistiku. Len malo to jednu chybu. Celý deň som išiel v hmle a tak výhľady do diaľok neboli tento deň vôbec žiadne. Z Lokce až po Chatu na Kubínskej holi som kráčal sám v tichej prírode. Nefúkal vietor, nesvietilo slnko a v lese v prítmí nebolo počuť ani vtáčika letáčika. Jedine na Kaňovej jame prefrčal okolo mňa jeden moto-turista. Tu pri Lomnianskej kaplnke som oslávil 300 DOBROkilometrov. Z Kaňovej jamy to už išlo celkom rýchlo. Cez Mrzáčku, Hrdoš, ďalšiu Magurku (tých je po Slovensko veľa), Príslopec, Vasiľovskú a Kubínsku hoľu som sa pätnásť minút po sedemnástej hodine dostal do cieľa. Cestou som si občas namiesto vtákov popiskoval sám. Aj ich som vyzýval, aby sa pridali a aj oni niečo zaspievali. V ten deň sa im vôbec nechcelo.
Okolo najvyššej sochy Ježiša na Slovensku sa pohybuje medveď. Vystrašil dve turistky Čítajte Na chate nebolo okrem milej chatárky Milky nikoho. Tu som sa dosýta najedol a popíjal pri tom chutné pivko z Plzne. Rozmýšľal som, či si rozložiť bivak v susednom prístrešku, alebo či zostať spať na chate. Rozhodnutie za mňa urobil Mário M., ktorý sa rozhodol večer ku mne pripojiť a pre neho aj pre mňa tu rezervoval ubytko. Spolu s ním aj Milkou som tak tento hmlistý deň zakončil príjemným priateľským rozhovorom. Počas tejto etapy bola asi najväčšia šanca stretnúť veľkého hnedého kamoša. Ani na tejto sa mi neukázal. Istotne aj s vtákmi driemal niekde opodiaľ a určite ma počul aj cítil.
Deň 10: Konečne dôkaz, že je tu
Desiaty deň sa začal inak ako zvyčajne. Rannú hygienu som spáchal v kúpeľni, bivak nebolo treba baliť a chutné raňajky nám pripravila Milka. S Máriom sme z chaty vyrazili pätnásť minút po siedmej smer Dolný Kubín. Až tento deň v lese, 300 metrov od chaty, som priamo na turistickom chodníku konečne uvidel dôkaz, že je tu. Mário jeho stopy videl aj predchádzajúci večer, keď išiel za mnou. Medveď tu žije a z bezpečnej vzdialenosti nás počuje a cíti. A tak je to v poriadku, vieme sa navzájom rešpektovať. Žiaľ, na Slovensku má mnoho ľudí k medveďom nepriateľský prístup.
Pokračovali sme s Máriom ďalej svojou a maco svojou cestou. Zrána bola ešte hmla. Od Záskalia sa už na nás začalo zas škeriť letné slnko. A predpoveď bola taká, že nás opäť čaká horúčava. V Dolnom Kubíne sme preto navštívili potraviny a občerstvovaciu stanicu, aby sme si doplnili zásoby jedla a vody a do seba dodali energiu z pivných energetických nápojov. O pol jedenástej sme sa už potili hore kopcom po červenej značke smer Malatiná. Prechádzali sme okolo Kaplny sv. Vendelína nad Pucovom a Bačovho stolca nad Osádkou.
Nad Malatinou sme si u miestneho farmára overili, či máme správny smer do obchodu s občertvovacou stanicou. Bolo nám opäť treba doplniť tekutiny. Slnko nás nešetrilo. Poradil nám skratku. Keď sa dozvedel, že noc idem stráviť pod Chočom, tak ma upozornil, že pod Chočom je medveďov ako „nakakaných“. To, že už desiaty deň kráčam po Orave, som mu ale nepovedal. Potraviny boli otvorené, ale občerstvovacia stanica nie. Využili sme aspoň jej terasu a naobedovali sme sa tu z vlastných zásob. Nové zásoby sme doplnili v obchode.
Boli dve hodiny popoludní. S Máriom som ešte cyklotrasou prešiel cez sedlo Predná poľana popod vrch Sestrč, kde sa nachádza impozantná zrúcanina hradu, najvyššie položeného na Slovensku, s bohatou históriou siahajúcou až do 13. storočia, až k studničke Anička s osviežujúco studenou vodou. Tu sa naše cesty rozišli. Mário sa pobral smer Pucov za svojou manželkou a ja zas ponad Kalameny, cez kúpele Lúčky za cieľom, ktorým bol prístrešok Žimerová pod Chočom.
Muž padal z Baníkova tristo metrov, s vážnymi zraneniami ho odviezol vrtuľník Čítajte Po krátkom doplnení energie v kúpeľoch mi k prístrešku ostávalo zdolať posledné 4 km s prevýšením 476 m. Dalo mi to dosť zabrať. Navyše v lese sa už rýchlo stmievalo, no dávať batoh dolu a vybrať čelovku sa mi nechcelo. Takmer po tme som si nahlas odpočítaval posledné výškové metre. Celý spotený a šťastný, že som konečne dorazil, som pár minút len tak sedel, oddychoval a telefonicky podával hlásenie manželke. Bolo 20.00. Spoza stromov na mňa na oblohe žmurkal dorastajúci mesiac. Tento deň som s Máriom videl stopy medveďa, ale osobne sme ho nestretli. On nás ale určite videl, počul aj cítil.
Deň 11: S vyplazeným jazykom
Budíček na jedenástej a ďalšej letnej, teplej etape už bol opäť klasický. Úvod etapy naopak najbrutálnejší. Zo Žimerovej cez Sedlo Vráca je to na Veľký Choč 2,3 km s prevýšením 515 m. Sú tam také strmé úseky, že tam museli dať aj reťaze. Veru, bol som za ne vďačný. S vyplazeným jazykom som sa tam dotrmácal za jednu hodinu a desať minút. Cestou hore som myslel, že tam vypľujem dušu a v duchu som si nadával, že prečo som si zvoliť takúto trasu. Jedinečné výhľady na Veľkom Choči, podľa mňa najkrajšie na Slovensku, mi za pár minút oddychu dodali novú energiu a presvedčenie, že to stálo za to. Túto etapu som čakal ďalšiu pánsku aj dámsku návštevu.
Na Choč sa mi naproti vydal Milan L. s pivným energetickým nápojom. Pri turistickom rázcestníku, kde si Milan schoval batoh, som si ho s radosťou vypil. Milanovi sa nechcelo schádzať do Jasenovej, kde som už mal dohodnuté stretnutie, s ďalšou návštevou. Dohodli sme sa, že sa stretneme na Štyroch chotároch. V Jasenovej pred rodným domom Martina Kukučína, kde je teraz jeho múzeum, som od zamestnankyne vyberajúcej vstupné dozvedel, že tam nemajú potraviny. Raz – dva razy za deň tam chodí len nejaká pojazdná predajňa so základnými potravinami a vecami a miestne pohostinstvo otvárajú až niekedy poobede. Vodu mi dovolila nabrať si na toalete zamestnancov múzea.
Na terase Hostinca u Eriky, kde sme sa mali stretnúť s Monikou Š. aj jej dcérou Miškou, som si spravil vlastný bufet a čakal. O jedenástej ich priviezol manžel a otec Martin Š. So sebou priviezli ďalšie zásoby jedla aj energetické nápoje. Ponuka nášho súkromného bufetu tak bola razom bohatšia. O dvanástej sme sa spojili s Milanom a od Štyroch chotárov, štvormedzie chotárov Žaškova, Komjatnej, Jasenovej a Oravskej Poruby, sme do konca dňa kráčali už štyria.
Po ceste sme v Párnici neobišli otvorené potraviny ani občerstvovaciu stanicu, kde sme sa aspoň na chvíľu schladili a osviežili. Až tu som si uvedomil, že akú šťavnatú etapu, v tom teple doslova, som si to vlastne na seba ušil. Po výstupe na Choč na raňajky som si na večeru naservíroval výstup na Osnicu. Z Párnice po modrej to je 8 km s „tatranským“ prevýšením 932 m. Toto som si pri plánovaní trasy nenaštudoval. A do Zázrivej sa okrem tohto turistického chodníka dalo ísť už iba po asfaltovej ceste číslo 583.
Neostávalo mi nič iné, len sa pustiť do toho, čo som si upiekol. Stúpať sme začali pár minút po pätnástej. Dosýta si to moje telo vychutnávalo. Kam sa hrabe sauna. Treba si na chrbát naložiť 20 kg a ísť pri teplote okolo 30 stupňov Celzia na Osnicu. Na Strungový Príslop pod Osnicou sme dorazili desať minút pred osemnástou – z Párnice sme prešli 7,3 km s prevýšením 738 m. Tam sme si s Milanom uvedomili, že do Zázrivej, časť Petrová, kde sme chceli prespať u Sláva v prístrešku na dvore, máme ešte ďalších 8 km a minimálne dve hodiny kráčania bez prestávky. Bolo jasné, že by sme tam už dorazili potme. To by ale nebol problém, my s Milanom sme boli vyzbrojení. No Monika s Miškou nemali čelovky. A tak sme sa nakoniec Osnice vzdali a zvolili sme únikovú cestu na Lučivnú k ceste 583. Na Lučivnej som mal v nohách 36 km s najnáročnejším prevýšením na celej mojej 14-dňovej ceste.
Tu prišiel dievčatá autom vyzdvihnúť ich dopravca Martin Š. Mňa s Milanom podviezol k Slávovi do Zázrivej a Moniku s Miškou zobral domov do Lokce. Vďaka ich spoločnosti a podpore som dokázal zdolať túto etapu bez väčšej ujmy. Tento deň sme s Milanom, Monikou a Miškou medveďa nevideli. On nás ale určite videl, počul aj cítil. Farmár z Komjatnej sa mýlil. Medveďov pod Chočom nebolo ako nasra..., ehm nakakaných. Dokonca tam ani od nich nakakané nebolo.
Deň 12: Naša dobrá podpora
V noci som sa zobudil na výdatný dážď, ktorého kvapky hlasno bubnovali na strechu prístrešku, pod ktorým sme spali. Milan tvrdil, že to nepočul. Bolo to preto, že si dal na noc do uší štuple, aby ho nerušila rušná premávka na ceste medzi Zázrivou a Terchovou, neďaleko ktorej sme spali. Od Sláva sme vyrazili o 7.20 h. Už nepršalo, príjemne sa ochladilo a bolo pod mrakom. Radosť kráčať.
Na najvyšší vrchol Oravskej Magury sme kráčali 10 km s prevýšením 826 m. Postupne ako sme naberali nadmorskú výšku, sa začali cez nízku rednúcu oblačnosť predierať slnečné lúče, ktoré nám stúpanie spríjemnili nádherným svetelným predstavením. Na Minčol sme dorazili desať minút po desiatej. Oblačnosť už bola nad našimi hlavami a takmer úplne roztrhaná. Zas na nás pálilo slnko. Tu sme s Milanom rozdelili. Milan sa vybral po hrebeni smer sedlo Príslop.
Ja som sa po tretíkrát na mojej ceste rozhodol ísť ku milej Milke na kapustovú polievku a plzenské osvieženie. Pri nej som na terase na Chate na Kubínej holi oslávil 400 DOBROkilometrov. Oslavu som ukončil pár minút po 12.00 h a po cyklotrasách popod hrebeň som sa pobral na Príslop za Milanom. O 14.00 h sme si už spolu pochutnávali na dennom menu a v tieni naberali sily pred záverečnými úsekom dvanásteho dňa mojej cesty. K prístrešku Pri Petrovke nám ostávalo prejsť ešte 11 km.
Na Petrovke nám naša dobrá podpora na čele s Evkou B., ktorá ma sprevádzala na ôsmej etape, mala priviezť zásoby čistej vody a energetických nápojov. Tento úsek poznám veľmi dobre. Prešiel som ho už mnohokrát nielen pešo, ale aj na bežkách. Kráčali sme tu väčšinou v tieni stromov a tak sme slnku veľmi nedovolili nás vyšťaviť. Na prístrešok Petrovka sme s Milanom dorazili o 17.20 h. Prístrešok mal dolu stôl, ktorého doska bola upevnená na dvoch pňoch spílených stromov a dne lavice. Plánovali sme preto prespať pod strechou prístrešku, kde bolo z dosiek vytvorené podkrovie, na ktoré ale nebol prístup. Nebol tam k dispozícii rebrík.
Evka s manželom Peťom a jej bratom Jurom prišli ku nám o pár minút. Najskôr Evka s Peťom na aute a o chvíľu na bicykli aj Juraj, ktorý nám zvestoval dlhoočakávané svedectvo. Pár desiatok metrov od nás ich totiž uvidel. Dvoch hnedých medveďov. Jeden väčší a druhý menší. Medvedica s medvieďaťom. Juro zahlásil, že sa zrejme pobrali iným smerom, ako sme chceli spať. To mali šťastie, lebo by sme ich inak v noci rušili chrápaním. Išli sme večerať. Dobrá podpora nám okrem nápojov doniesla aj jedlo na opekačku, ktorej sa zhostila Evka.
Juro a Peťo sa zatiaľ poobhliadli po okolí. Pár metrov od Petrovky našli obytný kontajner s luxusným prístreškom. Kontajner bol zamknutý, ale prístrešok by pohodlne stačil na prespatie aj viac ako dvoch ľudí. Nebolo dlho o čom rozmýšľať. S Milanom sme sa rozhodli prenocovať tam. O 19.15 h sa dobrá podpora pobrala domov a my sme sa pomaly pobrali spať. Tento deň som ja, Milan, Evka ani Peťo medveďov nevideli. Ale videl ich Juro. V noci nás s Milanom určite počuli chrápať a aj cítili náš pot.
Deň 13: Kopcom na Kopec
Táto noc bola v prístrešku tak teplá, že som si musel prvýkrát trochu rozopnúť aj spacák. Po ranných rituáloch sme vyrazili o 7.10 h. Tesne pred odchodom mi prišla SMS od neznámeho čísla s otázkou, že kedy asi budeme v Podbieli. Chystala sa ku nám pridať neznáma návšteva. Podľa vzdialenosti, ktorá mi ukázala mapa v mobile, som odhadol na príchod o 8.30 h. Ráno bola na kopčekoch obloha modrá a v dolinách sa prevaľovala hmla.
Na dohodnuté miesto sme dorazili v pätnásťminútovom predstihu. Návšteva tam už čakala. Nepoznali sme sa, zoznámili sme sa. Pridala sa ku nám Martina L. V potravinách sme si doplnili zásoby, pri zavretom pohostinstve sa samoobčerstvili a z Podbiela smer kopec Kopec už vyrazili traja. V stúpaní nás trochu zmiatlo značenie prechodu organizovaného o dva dni. V hmle nás na chvíľu zviedlo na nesprávny smer. Rýchlo sme ale na to prišli. O pár výškových metrov už hmly nebolo. Bolo zas tak teplo, že zo mňa hore kopcom na Kopec pot tiekol prúdom.
Na Baniach je prístrešok, kde sme si odfúkli a dali poradu. Tu mal Milan v pláne sa od nás oddeliť. Tento deň bol nocľah naplánovaný na Skorušine. Môj plán bol taký, že sa tam dostanem cez Kopec, Zuberec a Oravice. On sa chcel cez Oravský Biely Potok prehupnúť rovno na hlavný hrebeň Skorušinských vrchov a ísť si pekne len po turistických chodníkoch a vyhnúť sa asfaltkám. Mne sa v tom teple pachtiť na Kopec tiež veľmi nechcelo. Na mape som nevidel žiadny traverz, ktorý by Kopec obchádzal lesom.
Martina prišla s návrhom zísť dolu s Milanom a po cyklotrase popri Studenom potoku sa dostať do Zuberca. A tak sme aj išli. Neplánovane sme sa v Oravskom Bielom Potoku zastavili na dvore u Jura, ktorý videl medveďov, kde nás v altánu občerstvila jeho mama. Bolo poludnie. Milan išiel svojou cestou a ja s Martinou našou. V úpeku sme do reštauračného zariadenia v Zuberci dorazili o 13.30 h. Aby som ušetril sily, v Zuberci som sa zas rozhodol využiť dobrú podporu. U Evkinho Peťa som nechal batoh s tým, že mi ho doručia do Oravíc. Po chutnom obede v Zuberci nasledovala ďalšia krátka občerstvovacia prestávka pri Múzeu oravskej dediny na Brestovej.
Tam som si uvedomil, že kráčať v takom teple po asfaltke do Oravíc je blbosť. Operatívne som presmeroval zásielku k prístrešku s rázcestníkom Zamaňová. Odtiaľ viedla priamo na hlavný hrebeň zelená značka. Na Zamaňovú mi Evka doviezla bremeno a Martina tu ukončila sprevádzanie. Do cieľa mi ostávalo 5 km s prevýšením 483 m. Na lúkach a v lese už bolo oveľa príjemnejšie. Bolo to správne rozhodnutie. Na Skorušinu som nestrhaný dorazil o 18.20 h. Milan ma tam už čakal. Bol najedený, v neďalekom chladnom prameni sa už poumýval a debatoval s horským cyklistom z Brezovice. Hneď som aj ja pustil do jedenia.
V tom čase sa ozval Mário M., že sa opäť ide pridať a prespí s nami na Skorušine. My sme sa medzitým s Milanom ubytovali v novučičkej, modernej útulni, kde som zas na oplátku rezervoval ubytko ja. Do tejto útulne sa dostanete tak, že sa musíte dopredu zaregistrovať. Potom dostane kód od schránky, kde je odložený kľúč. Mário dorazil potme. Ubytovali sme ho, porozprávali zážitky z cesty a zaľahli sme spať. Na druhý deň ma čakala posledná etapa DOBROkilometrov. Etapa z útulne Skorušina na Útulňu pod Magurkou.
Deň 14: Posledné DOBROkilometre
Posledná noc v útulni na Skorušine bola ešte teplejšia ako tá predposledná. Presne o 7.00 h sme vykročili smer Trstená. Hore už svietilo slnko, dolu bola opäť ranná hmla. Z hmly pred nami vystupoval vysielač na Magurke. Vyzeral ako maják na ostrove v mori, ktorý nám ukazuje smer. Do Trstenej sme sa skotúľali o 9.40 h. Tu sme v predajni DOBROTA dostali do daru dobré pečivo na cestu. A tu nás tiež čakala aj moja manželka. V občerstvovacej stanici sme si s ňou dali kávu, kofolu aj pivný energeťák.
Milan v Trstenej ukončil svoje dobré trojdňové sprevádzanie. Ja som nemohol nevyužiť možnosť zbaviť sa záťaže a všetky zbytočnosti som vložil manželke do auta a poslal ich domov. Posledné kilometre na Útulňu pod Magurkou som kráčal odľahčený už len s Máriom. Užíval som si ich aj na páliacom slnku. Vedel som totiž, že tento deň moja cesta končí. Na Útulňu pod Magurkou sme dorazili o 15.00 h. S jedlom a občerstvením nás milo privítala Martina Ž. Prišla tu kvôli nám. Bufet na útulni býva otvorený väčšinou cez víkendy.
Tento deň bol piatok. Bolo aj nebolo tu čo oslavovať. Podľa môjho pôvodnému trúfalého plánu som tu mal končiť a oslavovať presne 500 DOBROkilometrov. Môj „tachometer“ však ukazoval len 486. Takže som to neukončil a pokračoval ďalej. Rozlúčil som sa so sprievodcom Máriom. On sa pobral domov smer Nižná a ja som sa pobral tiež domov na oslavu narodenín mojej dcéry. O 17.00 h som v Lokci dosiahol métu 493 DOBROkilometrov. Do konca dňa bolo ešte dosť času urobiť si sedemkilometrový okruh okolo Lokce. Prednosť pre mňa mala ale rodinná oslava.
Po nej a výdatnom prísune energie z konzumácie všakovakých dobrôt už telo v ten deň odmietlo spolupracovať a chcelo ísť už len do vane. V blízkom okolí Lokce by som už aj tak s takmer istotou nestretol žiadneho medveďa.
Epilóg
Na druhý deň v sobotu 6. septembra sme na Útulni pod Magurkou pre priaznivcov útulne a podporovateľov DOBROkilometrov organizovali koncert folkového speváka Nanyho Hudáka. Pešo je to odo mňa z domu aj po prístupovej asfaltke od Námestova vyše 7 km. V noci sa počasie výrazne zmenilo. Bolo hmlisto a predpoveď hlásila dážď. Zvolil som si preto asfaltku. Sprievod mi robila manželka Peťka. O 13.50 h sme boli pri útulni. Oslava 500 DOBROkilometrov mohla začať...
Týmto textom sa chcem zo srdca poďakovať celej mojej DOBREJ rodinke, DOBRÝM priateľom a podporovateľom priamo na mojej ceste a aj DOBRÝM podporovateľom na diaľku za to, že som za 14 dní dokázal zdolať 493 DOBROkilometrov a v rezervnom“ dni ich so 7 DOBROkilometrami na Útulni pod Magurkou zaokrúhliť presne na 500.
Rozhlasovú reportáž o DOBROkilometroch si môžete vypočuť sem.
