LIESEK. Vyučil sa za stolára, s drevom pracoval celé štvrťstoročie. Dnes však spod jeho rúk vychádzajú celkom iné umelecké diela. Aj keď, pri pohľade na ne sa pozorovateľ zamyslí, z čoho sú vyrobené. O to väčšie je jeho prekvapenie, keď zistí, že tá krása na tanieri je nielen jedlá, ale aj chutná. Martin Matušák z Liesku je cukrár, ktorému učarovali francúzske cukrovinky.
Ako ste sa dostali k pečeniu?
Je to dlhý príbeh. Keďže som od detstva trávil čas v stolárskej dielni pri švagrovi, bolo pre mňa úplne prirodzené, že som sa neskôr stal stolárom. Vydržalo mi to 25 rokov. Už odmalička som sa však rád motal v kuchyni a chcel som byť vlastne kuchár. Ale poznáte to – stolárčina bola bližšie v rodine, a keďže som najmladší zo šiestich súrodencov, nemohol som vymýšľať, bolo vopred rozhodnuté. No kdesi vo mne tá túžba stále driemala.
Keď som sa oženil, presťahoval som sa z Klina za mojou manželkou do Liesku a začali sme si postupne budovať vlastný život a plniť vlastné sny. Bolo pre mňa inšpiráciou, keď som aj vďaka nej videl, ako sa namiesto výhovoriek dajú hľadať cesty a aké dôležité je rozvíjať talenty, ktoré nám Boh dal, žiť a napĺňať svoje sny.

Máme dvoch skvelých synov a veľkú rodinu. Pri všetkých rodinných oslavách alebo sviatkoch dodnes veľmi rád vymýšľam, čo pripravím, ugrilujem či upečiem. Je to aj naša spoločná záľuba – s manželkou radi spolu varíme, alebo si zájdeme na rande niekam na večeru, kde ochutnáme niečo nové. Máme radi aj programy či filmy s kulinárskou tematikou. Takto som sa postupne dostával bližšie k môjmu snu.
A kedy nastal ten zlom, keď ste sa zo stolárskej dielne presunuli do kuchyne?
Nastalo zložité životné obdobie, keď som potreboval byť bližšie pri rodine. A bolo čoraz náročnejšie dochádzať do dielne, v ktorej som pracoval. Hľadali sme možnosti a cesty ako ďalej. Vtedy som našiel ponuku, hľadali grilmajstra do blízkeho bistra, ktoré sme s manželkou poznali a radi sme tam chodievali. Ukázal som jej inzerát a ona hneď, aby som to skúsil.
A vyšlo to. Vďaka bistru Dobre&Chutne som sa vrátil k detskému snu a znova akoby som ožil. Od začiatku sa mi páčil ich otvorený a priateľský prístup, kde som dostal možnosť priniesť aj nové nápady a jednoducho sa tešiť z práce. A to dá človeku veľa. Získal som akúsi slobodu a novú chuť a energiu objavovať, tvoriť a uveriť tomu, že sny sa môžu stať aj realitou, len sa netreba báť a niečo pre to urobiť.
Ale vy sa okrem varenia venujete aj pečeniu.
Áno, po čase som sa odvážil urobiť krok aj k svojmu ďalšiemu snu – cukrárskemu. Lebo i na Orave môže piecť aj chlap. A tak tým trošku narúšam to naše oravské drsňácke a stereotypné nastavenie ku chlapskej práci, sčasti inšpirovaný manželkou Ľubkou, ktorá cez svojich Vnímajkov búra rôzne predsudky a stereotypy.

Keď už som mal voľnú cestu k pečeniu, rozhodol som sa pre luxusné francúzske dezerty. Niečo, čo je nové, neokukané. Lákali ma ich prepracované postupy, krásne detaily, úžasné kombinácie chutí. Dezerty, ktoré ulahodia všetkým zmyslom.