ZUBEREC. Chodil okolo neho takmer denne a videl, ako z roka na rok viac chátra. Presťahovať tradičný včelín do skanzenu mu dlho vŕtalo hlavou.
Keď Richarda Janoštína, správcu a riaditeľa Múzea oravskej dediny, oslovila Blažena Šuriňáková a prosila ho, aby sa pokúsil dielo jej starého otca Jozefa Bažíka zachrániť, myšlienky začali naberať reálnu podobu.
„Cítila som sa hrozne pri pohľade na to, ako chátra a rozpadáva sa,“ spomína pani Blažena. Vedela, že sama starú stavbu nezachráni. Verila však, že niekto by to predsa dokázal.
„Včelín je mimoriadne zaujímavá architektonická stavba, dávnejšie nás na ňu upozornil pamiatkový úrad, podľa ktorého by bolo fajn presťahovať ho k nám, lebo takýchto včelínov je už veľmi málo,“ hovorí Richard Janoštín.
Stál v hornej časti obce a minimálne tridsať rokov sa oň nikto nestaral. Správcu zaujal dávno, ale nevedel si najskôr predstaviť, kde by ho umiestnili.
„Zdalo sa nám, že koncepcia skanzenu je už uzavretá. Neskôr nám napadlo, že by sa hodil za šoltýssky dom. Šoltýs bol majetnejší, zodpovedal za dedinu a bol za domom priestor, aby ho bolo z okien pekne vidieť.“
Chcel, aby včelári na Orave napredovali
Práve v čase, keď začali premýšľať o premiestnení včelína, oslovil vedenie skanzenu poľský partner, ktorý mal zámer vo svojom zariadení vytvoriť niečo podobné. Zakrátko vznikol spoločný projekt, slovo dalo slovo a odborníci sa pustili do pomalého a najmä šetrného rozoberania zhruba storočnej budovy.
Zo sobášneho kalendára zmizla tradičná sobota. Oravské mestá a obce menia pravidlá svadieb Čítajte „Ja som v nej včelárila málo, skôr som chodievala do včelína za domom starého otca, ktorý postavil ešte pred týmto veľkým,“ vracia sa v spomienkach Blažena Šuriňáková. „Keď však starý otec začal s prednáškami a včelárov z okolia pribúdalo, musel postaviť nový, kam malo vojsť viac ľudí.“
