Článok pokračuje pod video reklamou
Už v júni sme priniesli správu o tom, že mládenci z Klubu mladých programátorov (KMP) pri ZŠ s MŠ v Chlebniciach majú problém – aj keď im víťazstvo v celoslovenskej súťaži otvorilo dvere na celosvetovú súťaž v Osake, peniaze na ďalekú cestu do Japonska si museli zohnať sami. „Rozposlali sme 260 listov s prezentačnými CD nosičmi a so žiadosťami o pomoc, vrátilo sa nám však iba 60 odpovedí, z toho väčšina s tým, že firmy už pre tento rok vyčerpali fondy na podobné účely. No vďaka takým sponzorom, ako Panasonic Trstená, Hewlet Packard Bratislava a TV Markíza sa nám nakoniec podarilo dať peniaze dohromady a do Japonska sme predsa len leteli,“ opisuje zháňanie prostriedkov na cestu Karol Pauchly st., pod ktorého vedením KMP v Chlebniciach funguje. A tak sa trojica z Oravy mohla v nedeľu 10. júla vydať na cestu do Japonska. Vlastne – najprv do Prahy, odtiaľ do Helsínk, až odtiaľ na letisko do Osaky.
„Cesta bola perfektná,“ hovorí Karol Pauchly ml. „Úžasná bola technika v lietadlách, najmä v tom, ktoré letelo z Helsínk do Osaky.“ Zaujímavú cestu opísal Karol Pauchly starší v denníku z cesty aj takto: „Na opierkach na ruky bol jack na sluchátka a niekoľko tlačítok. Na voľbu kanálov sme prišli hneď. Jeden gombík ale po stlačení nerobil nič. Tak sme ho stláčali, až prišla tetuška letuška, že čo si prajeme. A keď videla ako so záujmom stláčame ten gombík, povedala, že ten gombík je na privolanie letušky. Tak sa na chvíľu z letušky stal automat na diaľkové ovládanie. Škoda, že sa nedal programovať...“ Zaujímavé sú aj poznatky Oravcov z japonských ulíc: „Akoby to bol iný svet: architektúra ako na socialistickom sídlisku, obrovské budovy a v nich miniatúrne miestnosti, úzke chodníky a širokánske viacprúdové cesty. A strašne veľa bicyklistov na chodníkoch. Nejazdia po kraji, kľučkujú kade-tade pomedzi chodcov, sem-tam zazvonia, spomalia. Ale ľudia im nenadávajú. Japonci sú vôbec zaujímaví ľudia – nikde sa neponáhľajú a o tom, čo je to rozčuľovať sa, akoby ani vôbec nevedeli. Motkajú sa po chodníkoch, poradia kadiaľ ísť a - klaňajú sa. Sami medzi sebou, nám, my im... Ak sme sa na nejakého domorodca usmiali a uklonili sa, aj on sa usmial na nás a uklonil sa nám. Mesto je veľmi čisté, bez sprejerských vylomenín. Aj tam stretnete bezdomovcov, ako u nás v Bratislave, ale tí japonskí nežobrú. Japonci sú výnimočne čestní, o kradnutí nemôže byť ani reči. Raz som si zabudol v kúpeľni šampón a ráno som ho našiel na servítke v recepcii (myslím, že keby to nebol šampón, ale napríklad kamera, dopadlo by to rovnako).“
Nás však zaujímala samotná súťaž RoboCup Junior, kde mali mladí Oravci ako jediní zástupcovia Slovenska zdatných súperov z krajín kde sú robotika a programovanie „doma“, predovšetkým samotných Japoncov. „Potajme sme si dali za cieľ umiestniť sa v prvej päťke, no po prvej jazde nášho záchranára sme strácali 30 bodov a s umiestnením sme už nerátali. No v ďalších jazdách sme sa zlepšili a nakoniec to bolo veľmi tesné. Prvé dva tímy dosiahli maximálny počet bodov, rozhodoval čas. To isté platilo medzi tretím, štvrtým a nami, strácali sme všetci desať bodov, no oni mali lepší čas.“ No Karola a Mareka napokon dokázali poraziť len Austrálčania, Číňania a dva tímy Japoncov. Spomedzi Európanov boli chalani najlep- ší. „Veľa záležalo od náhody – svetelné podmienky a tým aj snímacie možnosti senzorov sa stále menili,“ hovorí Karol.
„S tým robotom, ktorého máme, už neurobíme nič, ibaže by sme si nakúpili nové súčiastky a zostrojili citlivejšie senzory. Potom by sme mohli ísť aj na budúcu súťaž v Brémach...“ Ako Karol hovorí, bez výdatnej pomoci rodičov, najmä otca, by nikdy s Marekom neboli tam, kde sú. „Vždy, keď narazíme na nejaký problém, oco sa nám snaží pomôcť, „dokopať“ nás k správnemu riešeniu.“
Ako sa na malej ZŠ v Chlebniciach zrodil takýto malý zázrak? „Keď štartoval Infovek, všetky školy mali rovnaké štartovné podmienky,“ odpovedá Karol Pauchly st. „Záleží od toho, ako sa učitelia k tomu postavili, či chceli naozaj niečo dosiahnuť. Aj ja som si musel vybrať: buď budem doma o pol druhej, alebo chlapcov niečo naučím a budem chodiť domov až po večeroch. A to už nehovorím, koľko času presedíme za počítačom po nociach...“
Ako však vidieť, oplatilo sa, piate miesto na svete to jednoznačne potvrdzuje.
