DOLNÝ KUBÍN. Ľubomír Pekarčík opúšťa po viac ako 20 rokoch dolnokubínsky dekanát a mieri do dôchodku.
Stál pri dôležitých zmenách, vybudoval pastoračné centrum, nemocničnú a školskú kaplnku, podarilo sa mu zrekonštruovať historický kostol v centre mesta, dal postaviť nový organ vo farnosti.
Ukončiť aktívnu činnosť na poste dekana sa rozhodol po zdravotných komplikáciách, ktoré ho prinútili spomaliť a prehodnotiť doterajšie pracovné nasadenie.
Jeseň života si ide užiť do rodného kraja. Hovorí, že novej etapy života sa viac bojí, ako sa na ňu teší.
Kam budú smerovať vaše kroky po odchode z dekanátu?
Pôjdem domov. Narodil som sa v Trstenej, tam mám rodičovský dom, kde prežijem jeseň svojho života.
Prečo ste sa rozhodli odísť do dôchodku?
Pred tromi rokmi som mal infarkt. Jedna z vecí, ktoré mi lekári odporúčali, bolo, dať nohu z plynu, spomaliť. Tridsať rokov mám dve práce, okrem kňazstva sa venujem akademickej práci na univerzite v Ružomberku. Aby som naplnil lekárske odporúčania, rozhodol som sa vzdať miesta dekana. Učiť ešte budem.
V Trstenej budem pôsobiť ako emeritný duchovný, keď bude treba za niekoho zaskočiť.
Na čo sa tešíte najviac?
Nepovedal by som, že sa teším. Skôr sa bojím, neviem, čo ma čaká. Štyridsať rokov som bol v práci v podstate 365 dní v roku. Také je naše povolanie. A teraz sa to má zmeniť. Budem sa venovať akademickej činnosti, zájdem do lesa, budem v záhrade.
Vzbĺklo jedno z najvzácnejších rašelinísk na Slovensku. Oheň hasili vetvami a motykami Čítajte Poznáte už svojho nástupcu? Kedy mu odovzdáte dekanát?
V pondelok 30. júna. Je na to celý protokol. Už sme si prešli všetky kostoly a kaplnky, musíme ešte prebrať administratívne veci.
Novým dekanom v Dolnom Kubíne bude Michal Janiga. Pochádza z Liptova a je vicerektor kňazského seminára. Je približne vo veku, kedy som na post dekana prišiel aj ja. Je dobré postaviť na takéto miesto relatívne mladého človeka, pretože je to náročné.
Myslíte si, že bude dobrým nástupcom po vás?
Myslím si, že bude veľmi dobrým nástupcom. To rozhodnutie sa nezrodilo z večera do rána, trvalo dlhšie. Na jeho mene sme sa zhodli spoločne s biskupom.
Prečo ste sa vy pred desiatkami rokov vydali na duchovnú cestu?
Ťahal ma na ňu Pán Boh. Odmalička som vyrastal pri oltári, miništroval som, v rodine sme mali kňaza. Keď prišiel deň, kedy som sa musel rozhodnúť, kam sa zaradiť, nevidel som inú cestu.
Pochádzate z piatich súrodencov, bratov. Rozhodol sa aj niektorý z nich ísť týmto smerom?
Nie. No môj ujo, mamin brat, bol kňazom. Volal sa Martin Hrbča, je pochovaný v Brezovici. Farárom je aj môj synovec Miloš Pekarčík, syn najstaršieho brata. Pôsobí ako dekan v námestovskej farnosti.
Spomeniete si na udalosti, ktoré predchádzali vášmu príchodu do Dolného Kubína?
Pokusov poslať ma do Dolného Kubína zo strany otca biskupa bolo niekoľko. Keď som dostal v roku 2004 ponuku od Františka Tondru ísť robiť dekana do Kubína, neveril som, že sa to podarí.
Potom to však zariadil Pán Boh, skrátka som tu musel prísť. Striedal som dovtedajšieho dekana Alfonza Letanovského. Ja som nastúpil v marci, on potom začiatkom leta ochorel, mal rakovinu hrubého čreva, a začiatkom júla sme ho pochovali.
Prišli ste z farnosti v Hruštíne, kde ste pôsobili 15 rokov. Ako vyzeral dolnokubínsky dekanát a farnosť pred 21 rokmi, keď ste sem prišli?
Treba povedať, že každý, kto preberá takéto miesto, má istú predstavu a víziu. Ja som prišiel v čase, keď na sídlisku Brezovec stál nový kostol a fara mala po rekonštrukcii.
No boli tu aj výzvy. Niektoré objekty boli zanedbané. Jedna z prvých veľkých aktivít, do ktorej som sa pustil, bola príprava rekonštrukcie farského Kostola sv. Kataríny Alexandrijskej.
Najväčším problémom, ktorý som objavil, však bolo to, že tu chýbal systém. Systém chodu v zmysle, že nie všetko by mal robiť a musí robiť kňaz. Vybudovať nový systém trvalo niekoľko rokov, ale myslím si, že sa to podarilo.
Teraz je do života vo farnosti zapojených veľa ľudí a mnoho vecí funguje bez toho, aby museli ísť cez kňaza. Keby som odišiel na polroka, všetko je nastavené tak, že to môže fungovať aj bezo mňa. Keby som to zhrnul jednou vetou, povedal by som, že už nemusíme rozprávať, čo treba, lebo každý to vie.
