VITANOVÁ/LIESEK. „Ťažko povedať, čím som si pána Boha takto získala, že ma tu drží. Už som si minule aj povedala, že kde tá smrť, či si dovolenku zobrala alebo čo.“
Helena Badurová z Vitanovej sa narodila 6. augusta 1928, radosť jej robí osem vnúčat a sedemnásť pravnúčat, na svoj vek vôbec nevyzerá a nechýba jej zmysel pre humor. Napriek tomu, že si v živote prešla niekoľkými osobnými tragédiami.
Zostalo päť polosirôt
Helena pochádzala z piatich detí. Otca nepoznala, zabilo ho v lese drevo. Najstarší brat mal desať rokov a bol s otcom v hore, keď sa nešťastie stalo. „Dolu navaľovali drevo na sane a zhora ďalšie spustili. Brata to obišlo, ale otec sa nestihol uhnúť. Zabilo ho tam. Ľudia mu pomohli naložiť ho na sane a priviezli ho domov mŕtveho. Ja som o ňom už len od mamy počula.“
Oravčanka získala prestížne ocenenie. Jej práca mení životy tisícom detí Čítajte Rodinu potom čakali ťažké časy. Žili v chudobe, mama sa o pätoro detí sama starala a ony museli už od mala po robotách chodiť. Za kúsok chleba po okolitých gazdovstvách pomáhali. „Snopky sme išli odhadzovať, dostali sme hrudku bryndze, ak mali, tak aj smidu chleba a my sme boli šťastní a vďační, že sme mali čo jesť.“
V dedine žila židovská rodina s dcérkou Editkou v rovnakom veku ako bola Helena. Mali obchod, mladej vdove a jej deťom často pomáhali. Počas vojny všetkých zajali, viac ani jedného nevidela.
A našli sa aj ďalší dobrodinci. „Mama často spomínala Žida Kornhausera, ktorý mal obchod v Trstenej,“ rozpráva babička. „Vždy, keď tam prišla, niečo navyše jej pribalil. Najmä múku, aby nám doma koláčiky napiekla. Vedel, že sa sama stará o deti. Často ju ratoval, aby nám mala čo do úst vložiť.“
V montovaných školičkách vyrástla za socializmu celá generácia. Ich príbeh možno ukončí cesta Čítajte Najstaršieho brata poslala matka do služieb v Čechách. Už sa odtiaľ nevrátil. Oženil sa tam a zostal žiť. Mladší pošiel o niečo neskôr do Ameriky. Domov nechodil, písal málo. Raz poslal domov mame balík. Zrejme v dobrej viere, no chudobnej rodine spôsobil viac starostí ako radosti. „Ešte sme z toho mála, čo sme mali, museli zaplatiť clo,“ rozpráva pani Helena.
Podávali vojakom vodu
Helenka mala len desať rokov, keď popred ich domy v roku 1938 prechádzali prvýkrát nemeckí vojaci. Vtedy ešte v pokoji, ľudia netušili, k čomu sa schyľuje. Deti stáli pred bránami a pozorovali mužov s veľkými batohmi na chrbtoch a zbraňami v rukách.
„Pýtali si od nás vodu, nabrali sme do vedier, zobrali šálky a podávali im,“ spomína babička, ktorá celý život prežila vo Vitanovej, ale ostatných deväť rokov býva u dcéry v susednom Liesku.
Búchanie kladiva, kúdoly prachu. Je to na nevydržanie, opisujú obyvatelia sídliska bývanie oproti kameňolomu Čítajte Po pár rokoch vypukla druhá svetová vojna, ktorú ľudia pocítili najmä vtedy, keď dedinu obsadili ruskí vojaci. Nemali dobrú povesť, mladé dievčatá z nich mali strach.
