DOLNÝ KUBÍN. Generácia dolnokubínskych štyridsiatnikov si ešte pamätá na dve nízke budovy pri rieke známe ako školičky.
Stáli za učňovkou na sídlisku Bysterec, pri dnešnom akvaparku.
V jednej sa vzdelávali žiaci prvého a druhého ročníka, druhú navštevovali tretiaci a štvrtáci. Bolo to v časoch, keď sa do okresného mesta sťahovali za prácou a dostupným bývaním celé rodiny z okolitých dedín.
Školičky postavili pre neďalekú základnú školu, ktorej priestory nedokázali kapacitne pokryť nápor nových žiakov.
Z dvoch montovaných budov postavených v socialistickom Československu zostala už len jedna, jej okolie patrí k najzanedbanejším častiam najväčšieho oravského mesta.
Mesto si necháva rezervu
Pozemok s budovou patrí mestu. Bývalú prvostupňovú základnú školu samospráva v súčasnosti prenajíma štyrom nájomcom. Sú v nej sklady.
„Budovu prenajímame ako dožívajúci objekt do času, kým ho zbúrame,“ informoval Martin Buzna z mestského úradu. Druhá školička musela v roku 2005 ustúpiť výstavbe saunového sveta pre mestský akvapark.

Lokalita, kde sa pozostatok školy nachádza, je v územnom pláne Dolného Kubína vyčlenená pre športovú vybavenosť, mesto počíta s jej ďalším rozšírením.
„Toto územie je dlhodobo vnímané ako rezerva pre rozvoj mesta na vytvorenie zázemia pre naše športoviská alebo pre akvapark,“ uviedol Martin Buzna.
Primátor Ján Prílepok pripustil, že v tejto lokalite by mohla v budúcnosti viesť cesta. „Krátke prepojenie od Zelenej lipy priamo k akvaparku by slúžilo najmä autám prichádzajúcim od Veličnej a Kubínskej hole. Výrazne by to odľahčilo dopravu v centre sídliska,“ povedal Prílepok.
Príbeh školičiek
Budovy školičiek slúžili od svojho vzniku pre potreby školstva, najprv pre Základnú školu Martina Kukučína, v rokoch 1990 až 1996 v nich sídlila stredná zdravotnícka škola. Budovy postavili začiatkom 70. rokov minulého storočia.
„Keď som v roku 1973 nastúpil na Okresný investorský útvar, už stáli,“ hovorí Dolnokubínčan Metod Žákovič. Úrad, pre ktorý pracoval, mal na starosti výstavbu v celom okrese.
„Boli postavené na spôsob montovaných domov. Sendvičové konštrukcie tvorili drevotrieskové panely, medzi ktorými bol izolačný materiál,“ priblížil technológiu výstavby školských budov Metod Žákovič.

Bývalá učiteľka Elena Šuňalová hovorí, že školičky dokázali postaviť za jeden rok.
„Brigádovať chodili aj rodičia, najmä pri terénnych úpravách.“
Dolný Kubín sa v tých časoch rozmáhal. Pribúdali sídliská, paneláky, narastal počet obyvateľov. To spôsobilo, že hlavná budova bystereckej základnej školy nedokázala kapacitne pojať toľko školopovinných detí.
„Mnohé rodiny sa prisťahovali z dedín za prácou a mali možnosť zostať bývať v meste. Bývali časy, keď do školy chodilo vyše tisíctristo žiakov,“ hovorí súčasná riaditeľka ZŠ Martina Kukučína Jana Michaligová. „Keďže v hlavnej budove nebolo dosť miesta, pre prvý stupeň sa postavili montované školičky.“
Učili sa na zmeny
Elena Šuňalová spomína, že spočiatku sa v školičkách učilo na dve zmeny. „V novotou dýchajúcich triedach sa začali učiť piataci,“ píše sa v kronike ZŠ Martina Kukučína. „Zmenné vyučovanie, striedavo po dva týždne, majú tretiaci a štvrtáci.“

Žiakov bolo toľko, že by sa naraz do tried nepomestili. „V tom čase bolo v prvom ročníku šesť tried. Deti na telesnej cvičili na chodbe,“ spomína Elena Šuňalová.
Neskôr sa do školičiek presunul celý prvý stupeň základnej školy, starší školáci zostali v hlavnej budove.
Keď sa v nasledujúcich rokoch otvorili v meste ďalšie školy a po revolúcii ekonomická škola, ktorá susedila so základnou školou, našla priestory v bývalej budove OV KSS pri cestnom moste v centre Dolného Kubína, školičky stratili opodstatnenie.
„Znížil sa počet žiakov a pribudla nám vedľajšia budova, ktorá dovtedy patrila strednej škole,“ dodala riaditeľka školy, ktorú dnes navštevuje vyše šesťsto detí.
