ZUBEREC. Sviatok práce sme väčšinou trávili tematicky – prácou. Asi rovnako ako minimálne polovica Oravcov. Ale tento rok teplé slnečné lúče priam ťahali von, do prírody, len tak relaxovať a užívať si prichádzajúcu jar. Voľba bola jasná. Vyrážame k Partizánskej nemocnici v Roháčoch.
Deň Tatranského národného parku tento rok oravskí lesníci presunuli z kultúrneho domu do terénu. Stretávka je o desiatej ráno pri Pamätníku SNP, na križovatke ciest, z ktorých jedna vedie k chate Zverovka a druhá k lyžiarskemu stredisku. Nestíhame. Ako vždy. Volám ešte z kopca medzi Oravicami a Zubercom lesníkom, či by nás mohli pár minút počkať. Ochotne súhlasia, našu prosbu tlmočia už prítomným turistom.
Meškáme akademickú štvrťhodinku. Čaká na nás asi 25-členná skupinka, deti netrpezlivo pobehujú navôkol. Ďakujeme za trpezlivosť. Aspoň takto. S tromi malými „prckami“, pričom najmladšia má dva a pol a najstaršia päť rokov, by sme ich asi ťažko dobehli.
V malom zrube ranených operovali pílkou. Partizánsku nemocnicu sa podarí zachovať Čítajte Krátke privítanie od Juraja Majerčáka, vedúceho Ochranného obvodu Roháče, zopár organizačných pokynov a vyrážame. Hneď na začiatku nás čaká prvé stúpanie. Ako zisťujeme o hodinku a pol neskôr, bolo jedno z tých najstrmších.
Zvyšok partie kráča pár metrov pred nami, 5-ročná Barborka a 4-ročný Matejko sa za nimi vytrvalo ťahajú, hoci sa im malé nôžky potkýnajú o korene a väčšie i menšie kamene. Toľko nadšenia z prvej túry sme však ani my nečakali. Najmenšia Alžbetka, ktorá je aj najmladšou účastníčkou, sa pohodlne nesie na tatinkových rukách.
Po vojne horu vyrúbali
Napravo zbadáme rozsiahly mládnik. Od lesníka Radoslava Michalca sa dozvedáme, že vyrástol na mieste, ktoré v roku 2014 zasiahla vetrová kalamita. V duchu sami pre seba zhodnotíme, že je to krásny pohľad, krajší ako na polámané sucháre, ktoré aj po desiatich, a niekde dokonca po dvadsiatich rokoch, ležia v bezzásahových územiach národného parku.
Dolinkovej hrozby sa nenaplnili, v novej mape záchraniek na Orave kľúčové stanice ostali Čítajte Pomaly kráčame vyššie a vyššie k cieľu, ktorý vieme, ako vyzerá, ale netušíme, ako ďaleko ešte je. Nevadí, krásne počasie človeku dodáva energiu. Lesníci robia často krátke prestávky. Pri rôznorodom mladom lese rozprávajú o súčasnom systéme výsadby drevín, o kúsok ďalej sa zastavujeme v jednoliatej vysokej hore.
„Po druhej svetovej vojne bolo treba veľa dreva na obnovu vypálených dedín,“ rozpráva lesník Radoslav Michalec. „Štát určil, čo treba rúbať, a ťažilo sa, aby ľudia mali opäť kde bývať.“
O niekoľko rokov neskôr prišla veľká vetrová kalamita, ktorá zničila celú Roháčsku dolinu. „Za rok a pol miestni drevorubači spracovali všetku kalamitu. Ručnými pílami a s koníkmi.“ Postupne les začali sadiť odznovu, preto je dnes niekde strom pri strome rovnaký.
Prechádzal tadiaľ aj vlk
Po pár krokoch opúšťame tento rovnako vysoký smrekový kus lesa a kráčame ďalej po upravenom prírodnom chodníku, ktorý je lemovaný aj jarabinou, sem-tam nejakými kríčkami. Vychádzame na slnkom zaliaty úsek, kde je teplota o dobrých pár stupňov vyššia než medzi stromami. Nemusíme sa ponáhľať, lesníkov máme stále na dohľad, hoci zvyšok skupiny je už o hodný kus pred nami.
Robia viac, dostávajú menej. Oravské nemocnice doplácajú na rozdielne financovanie Čítajte Po pár minútach sa opäť zastavujeme. Na kraji chodníka nám lesný odborník ukazuje vlčí trus, ktorý okamžite zaujme najmä deti. Pohľad to veru nie je príjemný, ale aj vďaka tomuto nálezu sa dozvedáme, že vlky majú veľmi silnú čeľusť, takže dokážu pochrúmať kosti aj so srsťou. Práve tieto zvyšky vlčej potravy môžeme voľným okom vidieť na kraji chodníka.
„Je to veľmi plaché zviera, ktoré sa človeku ukáže len naozaj výnimočne,“ hovorí Radoslav Michalec. „Navyše, do týchto polôh vlk určite patrí.“ Môžeme byť teda radi, že ho tu máme. S týmto zrejme nebudú súhlasiť gazdovia, ktorým svorky kántria ovce či teľatá, ale v národnom parku sú súčasťou prirodzeného ekosystému a bez nich by asi nebolo všetko v symbióze.
Medvedice sú dlho v brlohu
Od vlkov debata veľmi ľahko skĺzne k medveďom, v ostatných rokoch tak obávaným obyvateľom našich lesov, ktorých sa už začínajú báť aj skúsení turisti.
