LIESEK. Odchovali dve generácie, rukami im prešli stovky detí. Manželov Annu a Viktora Zbojovcov ešte aj dnes nikto neosloví inak ako pán a pani učiteľka. V oravských školách pôsobili bezmála polstoročie. A ako sa zhodujú, sú šťastní, že boli pedagógmi v minulom storočí.
„Neviem, ako by som to znášala, keby mi nejaké dieťa odpapuľovalo,“ hovorí 86-ročná Anna Zbojová, rodená Repková.
Viktor Zboja pochádza z Liesku a bol v poradí desiatym dieťaťom zo štrnástich súrodencov. Rodičia sa snažili, aby z nich vychovali slušných a školovaných mladých ľudí. A podarilo sa im to. Väčšina z nich mala vyššie vzdelanie.
„Frontové roky som prežíval dosť ťažko,“ spomína 96-ročný Viktor Zboja.
„V šiestom ročníku na gymnáziu som musel skončiť, prerušil som štúdiá a išiel som sa učiť za učiteľa.“
V texte sa dočítate:
- ako sa zrodila láska medzi učiteľmi,
- o ktorej museli vstávať, keď ich preložili do Habovky,
- prečo na nich posielali inšpektorov a z čoho ich obviňovali,
- koľko zeleniny a maku dopestovali v škole,
- na čo slúžila pri vyučovaní čokoláda a palica,
- ako vnímajú dnešné školstvo.
Po úspešnom absolvovaní skúšok z pedagogiky, psychológie, logiky a metodiky sa dostal na Základnú školu v Zákamennom, ktorá fungovala len druhý školský rok, a dostal triedu so 63 žiakmi. Vtedy mal ešte len 20 rokov a hoci ešte nebol kvalifikovaný, učiť už mohol.
Anna sa narodila v Starej Ľubovni. Po druhej svetovej vojne sa s rodičmi a sestrou presťahovala do Trstenej. Učila sa na čisté jednotky, veľmi chcela študovať na vysokej škole. Rodina však na to nemala peniaze. Mama nepracovala, otec neraz nedal do domácnosti ani halier. Sny mladého dievčaťa sa rýchlo rozplynuli.
V centre Trstenej zbúrali historickú budovu. Pozemok preskúmajú archeológovia Čítajte Nastúpila aspoň na učiteľskú akadémiu, po jej skončení ju poslali učiť do Liesku. „Bývali sme v Trstenej, do práce som často chodila pešo, autobusov vtedy nechodili toľko čo dnes,“ rozpráva babička.
Putovali z dediny do dediny
Po skončení akadémie Viktor ešte diaľkovo dva roky študoval, aby získal potrebnú kvalifikáciu. Vybral si matematiku a telocvik. Práve vtedy ho preložili do Mútneho, kde bolo treba riaditeľa neúplnej strednej školy. Národná škola bola vtedy od prvého do piateho ročníka, názov stredná škola mali ročníky od šiesteho do ôsmeho.
„Riaditeľovanie nebolo pre mňa. V noci som nespával, mal som pri sebe lampáš, a keď mi niečo napadlo, zapisoval som si každú myšlienku.“
Po ročnej vojenčine sa už do Mútneho nevrátil, umiestnili ho do školy v Oravskom Veselom, tentokrát ako zástupcu. Zakrátko si opäť sadol aj na riaditeľskú stoličku.
„Stále ma to prenasledovalo a pritom ja som túžil byť len obyčajným učiteľom,“ smeje sa sympatický dedko. Z Veselého putoval na dva mesiace opäť do Mútneho, odtiaľ do Liesku. Písal sa október 1954.
Pacienti známkovali zdravotnú starostlivosť aj stravu. Takto skončili nemocnice na Orave Čítajte O dva roky neskôr nastúpila do tej istej školy aj mladučká Anna pôvodne ako učiteľka hudobnej a výtvarnej výchovy. „Poznal som hodne učiteliek, ale ona bola naozaj dobrá,“ chváli s očami upretými na svojej manželke pán učiteľ.
