ZUBEREC. Šedivý baran s mohutnými zatočenými rohmi bol roky súčasťou koloritu Múzea oravskej dediny. Žil si na samotke, bez iných oviec, ale vôbec mu to neprekážalo, keďže mal neustálu pozornosť návštevníkov. Zviera dávnejšie uhynulo, no časť z neho tu zostala pre ďalšie generácie.
Stračia labka na rukáve
V skanzene pod Roháčmi si pre oživenie expozície vždy na leto zadovážili zopár ovečiek. Zostávali tam aj počas zimy, kedy sa stádo rozrástlo o jahniatka.
„Bolo to však dosť náročné, pretože barany sme museli od zvyšku oddeľovať, aby jahňatám neublížili,“ spomína správca skanzenu Richard Janoštín. Postupne sa chov zmenšoval a v drevenej ohrádke medzi dreveničkami zostal už iba jediný čierny baran. Živej atrakcii sa natoľko darilo, že žil snáď aj dlhšie ako iné barany. Až natoľko, že sa jeho čierna vlna začala meniť na šedivú.
„Bola tak krásne sfarbená, strieborná, miestami až s modrastým nádychom, že som ju začal po každom strihaní odkladať. Každý rok pribudlo vrece. Možno aj zo desať rokov sme vlnu skladovali, na vzduchu, aby ju nenapadli roztoče. A naozaj sa s ňou nič nestalo.“
Platinoví manželia z Oravy: Počas svadobnej noci sme sa červenali Čítajte Richard mal od začiatku jasnú predstavu, čo chce s hustou a kvalitnou vlnou urobiť. Túžil ju spracovať tak, aby z nej dokázali vyrobiť súkenný odev, ktorý nosievali naši predkovia.
„Sníval som o tom, že z nášho súkna ušijeme halenu podľa vzoru tej, ktorú sa podarilo zachovať po mojom praprastarom otcovi,“ rozpráva Richard Janoštín. „Má na rukáve označenie stračej labky, čo je náš rodinný znak. Je to zrejme posledný kus odevu, ktorý ušili naši predkovia a zachoval sa až dodnes.“
Od strihania po tkanie
Hoci by sa mohlo zdať, že výroba súkna je celkom jednoduchá vec, opak je pravdou. Je okolo toho celá veda.
Jeho kvalita totiž závisí od plemena oviec, kvality vlny, od toho, ako je spradená, či boli nitky dobre nasnuté, či ich tkáčky kvalitne a precízne natkali, a napokon od toho, ako sa to celé podarí ubiť.
Správca skanzenu oslovil Marcelu Nemcovú, kamarátku, ktorá sa vyše dvadsať rokov venuje tradičnému pradeniu.
„Pre oravský skanzen máme slabosť,“ hovorí jedna zo spoluzakladateliek občianskeho združenia Naša vlna. „Keď ma Richard oslovil a predostrel mi svoj nápad, že by chcel z vlastnej vlny urobiť halenu, neváhala som.“ Pustila sa do spriadania niekoľkých vriec striebristej hmoty. Trvalo pár rokov, kým sa nitky spradené na kolovrátku podarilo natiahnuť na osnovu.
Na dedine nákaze nedokážeme zabrániť. Veterinára sa aj bojím zavolať, hovorí chovateľ z Oravy Čítajte Vtedy prišli na rad Zuberčanky Mária Povalová a Andrea Hudecová, ktoré každú voľnú chvíľku, počas programov pre deti a cez zimné večery spradené a nasnuté nite tkali na krosnách. Utkať sa im podarilo zhruba 15 metrov látky, ktorú potom preložili napoly a pozdĺžne zošili. Presne tak, ako sa to robilo voľakedy.
„Cieľom bolo získať dvojnásobnú šírku,“ vysvetľuje Richard Janoštín. „Keď sa ubilo, ešte sa o tretinu zrazilo, ale šev sa úplne stratil. Súkno sa, na rozdiel od plátna, nepára, takže sa dá strihať ktorýmkoľvek smerom. Zošívaním jednotlivých kusov sa dá veľa látky ušetriť.“
Jedine ručne
Najväčší problém mali Zuberčania s ubíjaním tkaniny. Vo valche, ktorá je v skanzene, ale ani v tých, ktoré stále fungujú, sa také malé množstvo ubiť či splstiť nedalo. Janoštínovci sa však vynašli. Tradičnú valchu sa pokúsili nahradiť práčkou. Proces automatického ubíjania opakovali zo šesť či sedem razy. A hoci výsledný efekt nebol presne taký, ako kedysi, účel splnil aj moderný prístroj.
„Chýba tam síce tradičný úder kladiva a „šokovanie“ látky pri polievaní vodou rôznych teplôt. Ale výsledok bol vcelku prijateľný,“ spomína Richard.
