HLADOVKA. Ich detstvo, mladosť i prvé spoločné roky sprevádzala bieda. Neraz nebolo čo do úst vložiť, aj keď sa každý v dome snažil pomáhať. S láskou, humorom, úctou, spoločnou vášňou pre tanec a ľudové piesne však Anna a Anton Petrákovci prekonali ťažké chvíle a užili si tie krásne.
Ruka v ruke, bok po boku, v dobrom aj v zlom žijú títo čiperní a usmiati deväťdesiatnici s perfektnou pamäťou v manželstve úctyhodných 70 rokov.
„Modlíme sa spolu, odkedy sme sa zobrali, Tonko sa každé ráno pomodlí za manželov a za mňa,“ hovorí čoskoro 89-ročná pani Anna a odpovedá tak na našu otázku, čomu s manželom Antonom vďačia za také dlhé manželstvo.
„Nikdy sme nemali oddelené spálne, ani keď boli deti malé, pekne spolu sme si líhali a ráno vstávali. Odpúšťať si treba, veď aj my sme sa povadili, ale po chvíli sme si odpustili. Aj trpezlivosť v manželstve musí byť. A s piesňou a humorom treba žiť, bez toho to nejde.“
Manželia Petrákovci pochádzajú z jednej dediny. Hladovka pred vyše polstoročím nebola veľká, ale títo dvaja mladí ľudia sa príliš nepoznali.
Až kým neprišli jedny páračky, kde si fešák Anton všimol hanblivú, ale veľmi peknú Hanku. „Pozval som ju do tanca, súhlasila,“ spomína 94-ročný pán Anton.
Kráľ oblohy sa chytil na rybársky háčik. Vďaka ľuďom z Oravy opäť lieta Čítajte „Potom som ju odprevadil domov. Vo všetkej počestnosti, ani objatie, ani pusa nepadli.“
Mala veľa nápadníkov
Vtedy 24-ročný mladík odišiel zakrátko na vojnu, odkiaľ písal Hanke listy. Plné lichôtok a veršov. A 19-ročná dievčina mu s radosťou odpisovala. Netrvalo dlho a boli pytačky. Skromné, na ktorých sa okrem Antona zúčastnili aj ďalší dvaja muži – otec so synom zo susednej Suchej Hory, ktorým šikovná Hanička tiež učarovala.
V texte sa dočítate:
- kto malú Annu zachránil z horiacej postele,
- prečo si Antona chcela osvojiť zámožná rodina,
- ako si vyrábali tehly na dom,
- čo radili Anne, keď po štyroch synoch v štyridsiatke znovu otehotnela,
- akú pesničku si dodnes spolu zanôtia.
„Bola nedeľa, nechápala som, čo sa to deje, Tonko v jednej izbe, oni v druhej, ja pri nich. Po chvíli som odišla, vyhovorila som sa, že musím ísť prasatá nakŕmiť. Tonka som išla vyprevadiť.“
Obaja manželia sa v spomienkach vracajú do dávnej minulosti. „Len toľko som sa opýtal, či chce mňa alebo jeho,“ rozpráva Anton. „A ona že mňa. Vtedy som ju prvý raz objal. A cestou domov som si od radosti veru aj poskočil.“
Počas svadobnej noci sa červenali
Po troch mesiacoch bola svadba, vyšla presne na 1. február 1955. „Ja som si ho nie z lásky, ale z ľútosti brala,“ rozpráva babička. „Keď mal rok aj tri mesiace, zomrela mu na týfus mama. Zostalo sedmoro detí, choroba si neskôr zobrala aj dve z nich. Otec nevedel, kde mu hlava stojí, aby vychoval toľko hladných krkov, po týždňovkách musel chodiť. Vychovávala ich babka, ktorú som ja dochovala, mala 84 rokov, keď zomrela.“
