VRÚTKY, VELIČNÁ. Ľubica Lamošová je pravdepodobne poslednou žijúcou žiačkou prvej štátnej gazdinskej školy. Uplynulo odvtedy rovných 77 rokov.
Napriek tomu si čiperná dôchodkyňa dodnes živo spomína na časy strávené vo vychýrenej škole.
Štúdium nebolo pre hocikoho
Rodenú Korytničanku zapísala do gazdinskej školy v oravskej dedinke Veličná teta, ktorá ju navštevovala ešte pred vojnou. „Volalo sa to jednoročný náukobeh, z tejto školy sa potom dalo ísť na vyššiu gazdinskú školu, ktorá bola v Košiciach. Vychovávala budúce učiteľky ručných prác pre základné školy,“ hovorí Ľubica.
Do ročníka 1948/1949 s ňou nastúpilo ďalších 24 dievčat vo veku od 16 do 24 rokov. Ľubica z nich bola najmladšia. Väčšina žiačok pochádzala z majetných gazdovských rodín. „Hovorilo sa im kulakské deti. Kulaci boli roľníci, ktorí nechceli vstúpiť do družstva. V tých časoch ich za to ešte nikto nepostihoval, boli voľní a mohli slobodne hospodáriť.“
Gazdinskú školu si nemohla dovoliť každá rodina. Nástup dcéry do vzdelávacej inštitúcie ich vedela poriadne finančne zaťažiť.
Prvá škola pre gazdiné vznikla na Orave. Absolventky boli vyhľadávanými ženami do domácnosti Čítajte Ľubica si pamätá, že na začiatku školského roka si musela so sebou priniesť päť bielych čepcov, uteráky, plachty, posteľnú bielizeň, okrem toho prispela do spoločných zásob kuchyne 10 kilami hladkej múky, rovnakým množstvom polohrubej múky, krupicou, cukrom.
Ak si rodina niektoré potraviny nemohla dovoliť kúpiť, alebo ich v obchode nezohnala, čo bolo po vojne bežné, odovzdala škole na nákup potrebných surovín potravinové lístky.
Nedokázala by to ani umelá inteligencia
Veličnianska škola vzdelávala dievčatá od roku 1919, kedy prvý raz otvorila svoje brány, do konca 40. rokov minulého storočia. Vládol v nej prísny poriadok.
„Tak zorganizovať každodenný školský program a povinnosti by dnes nedokázala ani umelá inteligencia,“ hovorí dôchodkyňa. „Ani minúta času nevyšla nazmar, všetko malo svoje miesto a pravidlá. Niečo úžasné.“
Pedagogický zbor tvorili riaditeľka a učiteľky jednotlivých predmetov.
„Varenie viedla istá pani Kovalčíková, manželka mlynára zo susednej obce Párnice, ohromne prísna. Potom tam bola taká veľmi inteligentná dáma, dávala pozor na módu, bola ekonómkou, žena pre všetko. Súčasťou školy bol aj gazda a tiež Cilka, také dobré žieňa z ktorejsi dediny na hornej Orave,“ spomína Ľubica.
Rodinný recept na nátierku prežil storočie. Nezaobíde sa bez nej žiadna dedinská akcia Čítajte Žiačky boli rozdelené do troch skupín. Jedna skupina sa priúčala prácam v kuchyni, volali sa varenky. Učili sa variť, piecť a obsluhovať.
Ďalšiu skupinu tvorili takzvané riadenky, tie sa okrem zručností v upratovaní zároveň venovali ručným prácam.
Treťou skupinou boli hospodárky, učili sa starostlivosti o poľné a záhradné práce, a chovať hospodárske zvieratá.
„Varenky vstávali najvčaššie, okolo šiestej. Už večer si urobili rozbor jedálneho lístka a predvarili si, čo bolo treba. Zrána si urobili poriadok v izbách a do dvanástej mali všetko navarené.“
Pri vstupnej bráne sa nachádzal zvonček. Keď naň kuchárky zazvonili, chovanky školy museli všetko nechať tak a premiestniť sa k stolu. Každá práca už mala byť dokončená.
