VITANOVÁ. Ulice boli posiate ľudskými telami, postrieľanými koňmi a dobytkom, v potoku tiekla namiesto vody krv, pri jednom z domov sa od mrazu triasli dve nahé ženy, jedna vo vysokom štádiu tehotenstva.
Masaker vo Vitanovej na konci druhej svetovej vojny nemal na Slovensku obdobu.
Všade boli míny
Oslobodzovanie Slovenska na konci druhej svetovej vojny začali sovietske vojská 12. januára 1945 takzvanou Západokarpatskou útočnou operáciou. Na konci januára k nám dorazila prvá gardová armáda Andreja Grečka. Nemecké vojská vytlačila sovietska armáda zo Suchej Hory, Hladovky aj Vitanovej až k Čimhovej, kde už mali Nemci postavenú obrannú líniu.
„Zákopy mali zhruba sto metrov od Čimhovej smerom nahor po Hrebienku na Čerchľu až po Skorušinu, nadol k Zubercu a Habovke. Jablonku už mala Červená armáda, ale Chyžné ešte stále držali Nemci,“ približuje vtedajšiu situáciu Ján Krušpán, okresný predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trstenej.
Vitanovský pamätník Ján Božek, ktorý už dnes nie je medzi nami, si pred dvadsiatimi rokmi zaspomínal, že až do konca januára bolo obliehanie dediny vcelku pokojné, až na občasné ostreľovanie.
„Pamätám si, ako jeden Rus chcel prejsť po ceste do Hladovky,“ zapísal jeho spomienky vtedajší farár. „Sedel na saniach ťahaných koňom, za ním gagotajúca hus. Keď sane zasiahol mínometný granát, roztrhlo sane, Rusa aj koňa. Len hus vyletela do poľa a gagotajúc bežala naspäť do dediny.“ Nemci pred ústupom zamínovali veľkú časť Vitanovej a okolia. Rusi niečo odmínovali, niekde dali len výstražné tabuľky.
Mliečny ľad je slabší, vyhýbajte sa prítokom i prúdom, upozorňujú hasiči na nebezpečenstvo zamrznutých vodných plôch Čítajte Ukrytí v dierach pod zemou
Už dva týždne pred príchodom sovietskych vojsk Nemci z prihraničných obcí vo veľkom utekali. Smolu mali tí, ktorí zostali, pretože museli kopať obranné valy. „Síce si na pomoc zobrali aj miestnych ľudí, no gro robili nemeckí vojaci,“ hovorí Ján Krušpán.
Pár dní pred koncom januára začala nútená evakuácia. Nemci vyháňali z domov ľudí, hnali ich ulicami smerom do Liesku, Trstenej, Tvrdošína. Mali naponáhlo, lebo vedeli, že od Poľska prichádzajú Rusi.
Zrejme preto nekontrolovali, či sú domy vo Vitanovej naozaj prázdne. Tak sa stalo, že mnoho Vitanovčanov neodišlo. Muži pobrali kone či dobytok a utiekli pred evakuáciou do Oravíc, aby zachránili aspoň to málo, čo im doma zostalo. Starší ľudia, ženy a deti sa ukrývali po pivniciach a maštaliach. Patrila k nim aj Helenina rodina.
„Boli sme v diere pod zemou v jednom zo susedných domov,“ hovorí pamätníčka, 96-ročná Helena Badurová, ktorá mala počas najhorších vojnových dní 16 rokov. „Tislo sa nás tam osem dievčat od rána do neskorého večera. Ani na záchod sme nešli, báli sme sa. Nemci hnali dobytok aj s ľuďmi, tí plakali. Všetko sme počuli, bolo to strašné.“
Až večer prišli po dievčatá ľudia, že už môžu vyjsť, že je konečne ticho. Helena bežala rovno domov. Nikoho nenašla, všetko bolo pootvárané, dvere na dome, pitvore aj maštali. Mali kravu, dve jalovice aj prasa. Dva kusy rožného dobytka vojsko zrekvirovalo, ale dnu stála jalovička aj prasa.
„Dala som im poživeň, pozatvárala som a vošla do domu. Ráno mama piekla chlieb. Jeden kus som našla, zvyšok pobrali Nemci. Utekala som k susedom, vedela som, že tam majú pod domom veľkú pivnicu. Ukrývali sme sa v nej dvadsiati, možno aj tridsiati niekoľko nasledujúcich nocí. Bola tam aj piecka, takže sme si mohli aj variť.“
Nová kaplnka prináša nádej. Na vybavenie šetrili dva roky, pomohli aj sponzori Čítajte Útok po oslavách
Prešiel takmer mesiac, čo dedinu obsadili Rusi a Nemcov vytlačili do okolitých zákopov. Front sa nehýbal. Akoby sa na niečo čakalo. A to niečo prišlo 23. februára 1945. Bol Deň Červenej armády. Nemeckí vojaci vedeli, že vo Vitanovej sa bude v noci oslavovať a alkohol zrejme potečie prúdom. Pripravili útok. Zaútočili skoro ráno, bolo krátko po štvrtej.
