Zavrie sa brána školy, spolužiaci si podajú ruky, jeden ide tam, druhý inam, a vzápätí sa začína ozajstný život s vlastnou zodpovednosťou.
Vtedy v júni roku 1955 nás bolo takých dvadsaťosem. Takmer všetci ročník 1937. Každý ročník v čase nášho gymnázia mal nejakú zvláštnosť a ten náš bol poznačený predovšetkým vojnovými udalosťami. Keď sme začali vôbec vnímať svet, tiahli Nemci na Poľsko.
Dunenie kanónov a výbuchy bômb od Poľska sme spolu so staršími sledovali s obavami. No a najmä mesiace január až apríl 1945, keď sme večerami videli na obzore žiary horiacich dedín Suchá Hora, Liesek, Brezovica, či Zábiedovo. Obava z budúcnosti je u detí veľmi silná, pretože si podvedome uvedomujú svoju nemohúcnosť a závislosť od starších, ktorých môžu kedykoľvek stratiť. A tak sme sa každý deň, večer čo večer stretávali - celá ulica - na modlitbách v Kubaľovom dome. Kubaľovci mali veľkú kuchyňu a boli len dvaja. Tam bolo skrúšenosti a neraz i plaču... Veď mnohí mládenci z dediny i ženáči boli v zajatí v Nemecku i v pracovných táboroch v Taliansku. Cez deň sme však snorili po cvičiskách nemeckých vojakov, ktorí boli u nás v zálohe. Nájdené prázdne nábojnice boli pre nás veľkým majetkom a podľa ich počtu rástla aj hrdosť majiteľa. Hm, a keby tak ostré patróny..! Kto zohnal jeden dva, stúpol na priečke hodnosti strašne vysoko.
Krivú vojna „obišla“
Spomínam si, že všetci dospelí z našej dediny urobili pred Bohom v kostole sľub. Cez vojnu sa nikomu nič nestalo, dokonca v Krivej zo strechy neodletel ani šindeľ, nerozbilo sa ani jedno okno a na dedinu nik nevystrelil ani z pištole. Domov sa vrátili všetci zajatí, poniektorí ešte podnes žijú a spomínajú, že to veru mohlo byť aj celkom ináč. Denne ich vídať v kostole...
V triede aj päťdesiat žiakov
Po vojne sme zažili nielen lístky na základné potraviny, ale aj „ šatenky“ a topánky s drevenými porážkami i podporu od organizácie UNRA. Na rozdiel od dnešných školákov sme my boli všetci z roľníckych rodín. Na jar školské lavice zredli. Bolo treba orať, siať a sadiť zemiaky. Poháňali sme kone, voly. V roku 1949 sme zažili veľkú reorganizáciu školstva. Na dedinách bolo zrušené vyučovanie ročníkov šesť až osem a žiakov pričlenili ku bývalým meštiankam. Nás, trstenských gymnazistov dali do Tvrdošína, kde „spádovalo“ desať dedín, od Krivej až po Hámre. V jednej triede nás bolo aj päťdesiat, ale rozkaz bol rozkaz. Cestovávali sme v nevykúrených vlakoch, ktoré meškali bežne aj vyše hodiny. Najhoršie boli nemecké vozne z vojnovej koristi (vajčiaky). Každé dva rady lavíc mali osobitné dvere na jednu i na druhú stranu, aby vojaci, či cestujúci počas náletov mohli rýchle vyskočiť. V triednych bitkách najviac dominovali Úsťania.
Vadilo im „moc ohňa“
Začiatkom päťdesiatych rokov sa začal rozvíjať strojársky priemysel. V Nižnej už pracovala textilka. Do jednotlivých pracovných odborov chodili do škôl robiť nábory „úderky“. Raz to bolo do baní, inokedy do strojární v Martine, železiarní v Třinci, či železničných opravovní do Vrútok. Prichádzali uniformované skupiny mladých učňov obyčajne s vychovávateľom a spievali. Niekto hral na gitare či harmonike. Chválili svoj odbor, kládli dôraz na jeho dôležitosť pri výstavbe socializmu a volali, sľubovali.
V absolútnej väčšine však všetci naši vrstovníci z okolia chceli ostať na gazdovstve. Lákali ich dobré kone, niektorých aj traktor a komasácia pôdy. V tom videli budúcnosť. Keď nebolo treba robiť na poli, ťahalo ich to do lesa. Rúbať horu, zvážať na koňoch, zastať pri krčme a večer spokojne vypriahnuť. Potom do teplej kuchyne a k dobrej „repe“ z kapustou, ku peci, vyzliecť omrznuté nohavice i kapce, zafajčiť si a pri rozprávaní odev sušiť. To bola vízia našej generácie. Pamätám sa, že v roku 1952 vari osem mojich rovesníkov odišlo za učňa do Třinca. Po dvoch týždňoch, v jednu noc otvorili okno a všetci vyskákali z ubytovne. Bežali na stanicu, na vlak a domov. Domov a domov. Pásť kone, naháňať sa po Zadných rovniach, chytať pstruhy a mreny v potoku a v zime na páračky. Kdeže také niečo bolo v Třinci? Pýtal som sa suseda, Joža od Ole ako to tam bolo a prečo odišli. Povedal: „ Jožo, len toho ohňa, ohňa tam bolo všade moc..!“
A tak o štúdium na gymnáziu moc veľký záujem nebol. Prijímacie skúšky vtedy neboli žiadne. Na gymnázium išli len buď žiaci so vzdialenejšou perspektívou, alebo chorľaví, ktorí neboli súci ani do Třinca, či do Vrútok, alebo do baní, či na gazdovstvo.
Keď bol vzorom udavač
Gymnázium v Trstenej so storočnou históriou vtedy školilo žiakov z celej severnej Oravy, z terajšieho Námestovského i Tvrdošínskeho okresu. Po druhom ročníku sa zriadilo gymnázium aj v Námestove a tak takmer polovica žiakov odišla tam. No a tie nešťastné reorganizácie! Počul som, že kto nevie nič iné, nuž reorganizuje. My sme ich zažili od prvého ročníka v roku 1943 po maturitu osem. Ich následky vidieť najlepšie na mojom strašnom písme. A pomery v školách? Najprv sme sa pred vyučovaním modlili. Potom sme sa prestali a učili sa, že modlitba je výplod tmárstva a náboženstvo ópium ľudu. Na stene v domácej škole visel aj obraz Sv. otca Pia XII. Po čase som na tej istej stene videl na nástenke jeho karikatúru ako vojnového štváča spolu s americkými imperialistami. Tam, kde nás kedysi viedli v zmysle „cti otca i matku svoju“, nám dávali za vzor akéhosi Gríšu, čo udal orgánom Čeky vlastného otca – kulaka.
Modré maturitné stužky
V Trstenej nám na nedeľu o desiatej predpoludním, v čase bohoslužieb, organizovávali prednášky o darvinizme a vývoji vesmíru, zeme a človeka. No a maturitné stužky sme nesmeli mať zelené, ale modré. Nesvätili sa v kostole svätenou vodou, ako to bývalo predtým zvykom, ale na stužkovej slávnosti ich pokropil triedny profesor vínom.
Riaditeľa vysťahovali do humna
Samozrejme, nemali to ľahké ani vyučujúci. Ich rady ešte pred naším príchodom „skvalitnilo“ kádrovanie. Predchádzajúceho riaditeľa prof. Pavla Haťapku vysťahovali zo školského bytu do Hornej Lehoty rovno do humna. Odišiel aj vynikajúci matematik a fyzik prof. Jozef Ivanič. Ostávajúci museli neraz znášať výmysly a vrtochy okresných funkcionárov a študenti neraz robiť po dedinách program pred voľbami, ktoré voľbami v pravom slova zmysle ani neboli, agitovať na politických podujatiach, či odprevádzať opitých regrútov na stanicu pri ich nástupe na vojenskú prezenčnú službu. O brigádach rôzneho druhu ani netreba spomínať.
Na všetkých členov pedagogického zboru v Trstenej si dobre spomíname. Boli to všetko ľudia v tom čase v zrelom veku s vlastnými názormi a vyhraneným vnútorným postojom, ktorí hlavne nepodliehali pokušeniam driapať sa nahor prejavmi sympatií alebo obdivu k tzv.“ pokrokovému svetonázoru“. Slovom, nemiatli nám hlavy v pomätenej dobe. Takými boli v našich časoch Božena Harvančíková, Anton Kocian, Jozef Jesenský, Mária Mačuhová, Ján Čaplovič či Vasil Kochan. Osobitne si podnes dobre spomínam na prof. Jozefa Jesenského. Učil zemepis a najmä telocvik. Na hodiny telesnej výcovy sme vždy chodievali do budovy starého gymnázia na námestí. Zakaždým, keď prechádzal s nami popred františkánsky kostol, pozdravil zdvihnutím klobúka toto posvätné miesto. Nepovedal nič, len zdvihol klobúk. To sme si všetci povšimli a toto gesto nám stačilo... Dnes, po päťdesiatich rokoch môžem jednoznačne povedať: kto sa v živote riadil podľa neho, neprehral.
Jeden prichádza
z Belgicka
A tak sa maturanti trstenského gymnázia z roku 1955 koncom tohto týždňa zídu na svojom stretnutí po päťdesiatich rokoch. Z dvadsiatich ôsmich je už dnes päť na večnom odpočinku, dvaja nikdy nedali o sebe vedieť. Ostatní na stretnutie prídu všetci. Traja stavební inžinieri, dvaja poľnohospodári, jeden strojný a jeden elektrotechnický inžinier. Máme dve lekárky, dve PaeDr. a ostatní sa uplatnili najmä v školských službách ako učitelia. Jeden prichádza na stretnutia zo zahraničia, z Belgicka, kde sa rozhodol žiť pred vyše štyridsiatimi rokmi. Tam sa aj oženil s Belgičankou, pani Betty, ktorá tiež chodieva medzi nás. Viacerí z maturitného ročníka 1955 trstenského gymnázia počas pracovného života zastávali významné funkcie vo výrobnej sfére, jeden plnil funkciu námestníka ministra významného sektora.
Pri piesni „Zahučali hory, zahučali lesy ..“ mnohým vypadávajú slzy. Každý z nás za tie roky zažil svoj vlastný román. Na pozadí historických a politických udalostí, ktoré takou veľkou mierou poznačili našu generáciu, sa nám, každému, premietajú naše vlastné osudy. Rodiny všetkých nás sa vďaka výchove z minulosti držia pokope, nerozpadli sa, a to si každý po rokoch mimoriadne cení. Onedlho sa nám v počítaní rokov skončí siedmy krížik. A tak sa tešíme jeden na druhého, na tie spomienky i na tie vyrozprávané romány vlastných životov.
Letmo sme o tom chceli povedať aj vám.
Autor: Jozef Habovštiak