Potom si na tri mesiace odskočil do skladu v Kovohutách. Len málokto však vedel, že v tom čase píše aj pre Rádio Rebecca. Potom nastúpil ako redaktor v regionálnom týždenníku Naša Orava. Písal tiež pre týždenník Orava/Biela Orava. Krátky čas bol aj redaktorom týždenníka Orava, v súčasnosti pracuje v Infoštúdiu Dolný Kubín ako kameraman. Popri zamestnaní študuje na Fakulte dramatických umení Akadémie umení Banská Bystrica odbor filmová a dokumentárna tvorba. Začiatok jeho „profesijného životopisu“ vôbec nenasvedčoval, že z neho raz bude ambiciózny žurnalista a sľubne sa rozvíjajúci umelec...
Oravská verejnosť vás najskôr zaregistrovala ako žurnalistu. Prečo vás už neláka práca v novinách?
„Aby som to upresnil, neláka ma nielen práca v novinách, ale vôbec práca novinára. Aj keď priznávam, že som vďačný za túto skúsenosť, ktorá mi dala celkom slušný prehľad na štartovacej čiare. Keby som však mal odpovedať na vašu otázku pravdivo, aj tak by mi väčšina ľudí neverila. A prečo práve ja mám brať ľuďom aj tie posledné zvyšky nádeje, že žijú v normálnom štáte? Napríklad celkom dobre sa bavím, keď počujem slovné spojenie nezávislé noviny. Pripadá mi rovnaké ako mierumilovný terorista. S nezávislými novinami na Slovensku je to asi podobne ako s bájnym jednorožcom. Veľa sa o ňom hovorí, ale nikto ho žiaľ ešte na vlastné oči nevidel.“
Vzhľadom na váš vek ste pomerne skoro dosiahli solídne úspechy ako humorista a rozhlasový tvorca...
„Ak by som to mal brať podľa veku, tak naozaj na každoročných stretnutiach rozhlasových humoristov si tak trochu pripadám ako začínajúci čašník na pomaturitnom stretnutí po štyridsiatich rokoch. A myslím, že sa to nezmení ani po tých štyridsiatich rokoch, lebo ako ja hovorím, v pätnástich sa u mňa zabrzdil duševný vývoj a rástlo už len telo. Žiaľ, keď som na to prišiel, bolo už neskoro a vo veľkom tele ostala uväznená duša dieťaťa. Ale postupne sa s tým učím žiť.“
Čo všetko ste „spáchali“ v tejto oblasti?
„Áno musím sa priznať, niekoľko vecí som spáchal, ale na svoju obranu musím povedať, že všetko som si doteraz poctivo odsedel v zariadeniach rôznych cenových skupín. Mám na to aj svedkov. Vinný som najmä z tvorby zábavníkov Slovenského rozhlasu, humoristicko-satirických pásiem, ale aj rôznych zábavných príspevkov pre rozličné časopisy a noviny. Rovnako ma teší, že pre televíziu sa mi podarilo napísať a spolu s kolegami dať dokopy niekoľko zábavných vecí, v ktorých som si aj zahral, keď som už nenašiel iného blázna, ktorý by napríklad chytal na plavárni na udicu ekzem, popritom kradol ženám podprsenky či nechal sa kopať do sedacieho svalu a následne ryl tvárou do snehu. Tieto programy mali celkom slušný ohlas doma, ale páčili sa aj divákom na rôznych súťažiach. A tak teraz mi doma, ale aj v práci sadá prach na sošky, ktoré sme získali ako ceny divákov, čo tvorcu asi najviac poteší.“
Mienite v tom pokračovať?
„Občas síce tvrdím, že odkedy vymysleli peniaze, za moju prácu mi ľudia nemusia ďakovať, ale asi najväčšou odmenou pre mňa bolo, keď som na verejnej nahrávke počul ľudí spontánne sa smiať na mojich príspevkoch. A tak kým sa budú ľudia baviť a tlieskať, budem aj ja písať. Aj keď teraz sa viac venujem písaniu scenárov do školy ako humoru. Ale občas uletím.“
Výrazne sa vám darí ako televíznemu dokumentaristovi. Ktoré ocenenia ste dostali?
Medzi moje posledné najväčšie ocenenia nepochybne patria Áčka v indexe Akadémie umení. (smiech) Ale ináč, minulý rok sa porote na československej prehliadke lokálnych televízií v Kopřivnici najviac páčil náš dokument z Infoštúdia s názvom Deň na samote. Tohto roku mal veľký ohlas na celoslovenskej prehliadke dokument Pätnásteho...(o nebohom Mariánovi Geburovi – pozn. red.), ktorý je zároveň aj mojim druháckym ročníkovým filmom. S týmto filmom som tohto roku vyhral celoslovenskú súťaž CINEAMA 2005. Navyše, tento dokument bol vybratý aj do súťažnej sekcie na tohtoročný medzinárodný ART FILM FESTIVAL v Trenčianských Tepliciach, čo považujem asi za najvyššie ocenenie. Nielen preto, že som mohol stráviť štyri dni ako hosť na festivale, ale hlavne preto, že na drvivej väčšine festivalových filmov pracovali veľké štáby a môj dokument Pätnásteho... vznikol v oveľa skromnejších podmienkach.“
Umelecký filmový dokument ukazuje divákovi javy okolo neho, ktoré by si inak možno ani nevšimol. Čo by ste vy chceli nechať vidieť Oravcov svojimi očami z ich prostredia?
„Presne to, čo sa im snažím ukazovať aj cez humor. Silné aj slabé stránky ľudského jedinca. Prvoradým v mojich dokumentoch by teda mal byť človek. Osudy ľudí, ktoré na prvý pohľad nemusia byť ničím zvlášť výnimočné, ba dokonca niekto môže nimi aj opovrhovať. Ale niekedy kľudne stačí len toľko, že človek aj napriek tomu, čo sa na Orave deje, prípadne nedeje, ostáva žiť v tomto prostredí a bojuje ďalej. Hoci prírodu mám veľmi rád, dokument o živote chrobákov na Orave ma zatiaľ nakrútiť neláka.“
