ORAVA. Dolnokubínčan Ondrej Bukna (43) začal organizovať protesty na Orave po vražde Jána Kuciaka v roku 2018.
Živí sa ako advokát a silno na neho doliehali neporiadky vo verejnej správe. Dozvedal sa o nich nielen z médií, stretával sa s nimi aj vo svojej práci. Z toho, čo videl, cítil veľkú frustráciu. Vražda novinára bola pre neho poslednou kvapkou.
Keď súčasná vládna koalícia začala meniť trestný zákon a spochybňovať príslušnosť Slovenska k civilizovanej Európe, rozhodol sa zvolával ľudí do ulíc znova.
„Cieľom zmien v trestnom zákone nie je nič iné, ako pomoc ľuďom, ktorí rozkrádajú tento štát. O nich písal Ján Kuciak a pre ne podľa všetkého zomrel. Preto musím v protestoch pokračovať,“ hovorí Bukna.
„K tomu všetkému naviac vládni politici pridávajú klamstvá o štátnych prevratoch organizovaných zo zahraničia. Zrejme ako zámienku na to, aby mohli obmedziť naše občianske práva. Ako obyvatelia musíme zaujať jasné stanovisko, trebárs aj formou verejného zhromaždenia.“
Protesty v Dolnom Kubíne a v Námestove organizujete pod hlavičkou združenia Orava za slušné Slovensko. Kedy vzniklo a koho združuje?
Nejde o žiadnu formálnu organizáciu. Sme len partia ľudí, ktorých spája snaha urobiť zo Slovenska slušný a funkčný štát.
Zaujímavé je ale to, že členmi tejto neformálnej iniciatívy sú konzervatívci, liberáli, pravičiari, ľavičiari, veriaci aj ateisti.
Spájajú nás základné hodnoty, ktoré považujeme za univerzálne a spoločné pre všetkých – slušnosť, tolerancia, demokracia. Naši demokratickí politici by si od nás mohli vziať príklad.

Vnímate v spoločnosti nejaký posun, odkedy ste prvý raz vyšli do ulíc?
Ak ako začiatok vezmem rok 2018, tak sme na tom horšie. Je to podľa mňa vinou politikov, ktorí sa dostali k moci v roku 2020, a premrhali dôveru, ktorú vo voľbách dostali od demokraticky orientovaných voličov.
Beriem to tak, že volebné víťazstvo vtedajšej opozície sme vydupali my, občania, na námestiach. Dostali od nás krajinu, aby ju posunuli ďalej a oni trestuhodne zlyhali.
Samozrejme, bola tu pandémia, vypukla vojna na Ukrajine. To všetko im objektívne sťažovalo prácu a nahrávalo demagógom a populistom. Ale zlyhanie je to tak či tak.
Aj protesty v súčasnosti výrazne rozdeľujú spoločnosť, badať to najmä na sociálnych sieťach. S akými reakciami ľudí na vaše aktivity vo verejnom priestore sa stretávate?
Dostávajú sa ku mne skôr pozitíve reakcie. No je to dané okruhom ľudí, v ktorom sa pohybujem.
Stačí sa pozrieť na komentáre pod článkami o protestoch, ktoré napríklad píše MY Orava. Vtedy sa dostanem do reality. Samozrejme, to nemení nič na mojom presvedčení, že robím správnu vec.
Avšak mrzí ma, že aj niektorí moji najbližší veria, že všetko to robím zo zištných dôvodov, že ma niekto ovláda, alebo že ma platí.
Koho stretávate na námestiach počas protestov, ktoré sa momentálne konajú na Slovensku? Navštevujú ich rovnakí ľudia, alebo sa menia, či pridávajú ďalší?
Myslím, že v každom meste je komunita, ktorá na námestia príde vždy, a ktorú tam vždy stretnete. Účasť na posledných zhromaždeniach nasvedčuje tomu, že sa zobúdzajú aj takí, ktorí doteraz ostávali doma.
To ma veľmi teší, pretože ak chceme Slovensko posunúť vpred, potrebujeme aktívnych občanov. Takých, ktorí sa zaujímajú o veci verejné, a sú pripravení politikov kontrolovať.
Priblížte, čo všetko predchádza zorganizovaniu takého protestného zhromaždenia, koľko času vám to zaberie?
Môžem hovoriť len za seba, organizátora z malého mesta. Je potrebné splniť si zákonné formality, pozvať účastníkov, zariadiť ozvučenie a rečníkov. Všetko už zvládam pomerne rýchlo.
Najväčší problém je presvedčiť ľudí, ktorí majú čo povedať, aby vyšli zo svojej zóny komfortu a postavili sa na pódium. Ale práve o tom je demokracia, o vychádzaní zo zóny komfortu.
Ako to myslíte?
Keď sa zameriame len na seba a rezignujeme na to, čo sa deje okolo nás, rýchlo sa môže stať, že verejný priestor ovládnu ľudia, ktorí na to nemajú predpoklady. A preto sa ako aktívni občania musíme občas ozvať a urobiť niečo naviac. Aj keď sa pri tom necítime úplne príjemne.
Jedna vec je pridať sa k mase ľudí ako jeden z mnohých, druhá vec je vyjsť s kožou na trh, ako to robíte vy. Chce to odvahu aj čas, čo vás motivuje vo vašom úsilí?
Žil som istý čas v zahraničí. Videl som, aký kvalitný život môže svojim obyvateľom poskytnúť dobre spravovaná krajina. Chcel by som takýto kvalitný život dopriať každému z nás. A súčasne chcem byť na Slovensko hrdý.
V zahraničí som bol v rokoch 2008 a 2009, vtedy sme boli ešte považovaní za tatranského tigra. Počúval som od spolužiakov aj profesorov z vyspelých krajín komplimenty.
Chcel by som to zažiť opäť. Na rozdiel od falošnej hrdosti, ktorú si pestujeme preskakovaním vatier, to bola ozajstná hrdosť na výsledky, ktoré sme ako krajina dosahovali.

Čo hovoríte na tvrdenia, že za protestmi sú konkrétne politické strany, že sú na objednávku zo zahraničia a sú finančne podporované?
Ak hovorím za seba alebo za občianskych organizátorov z iných miest, ktorých poznám, môžem povedať, že je to hlúposť.
Je mi ľúto tých, ktorí neveria tomu, že niektoré veci robíme len preto, lebo si myslíme, že sú správne. Možno sami nikdy v živote nič podobné neurobili a preto si nedokážu predstaviť, že by toho bol schopný niekto iný.
Tento nedostatok viery potom zneužívajú demagógovia a populisti, ktorí každému, kto sa o niečo úprimne snaží, pripisujú tie najhoršie úmysly.
Kto teda financuje vaše aktivity?
Svoje aktivity si financujem sám. Okrem toho cez svoju firmu alebo občianske združenie podporujem mnoho ďalších vecí. Šport, vzdelávanie, kultúru.
Ste aj poslancom mestského zastupiteľstva. Ako vnímate svoje pôsobenie vo verejnom živote, je to pre vás viac otázka politiky, alebo skôr občianskeho presvedčenia?
Je to jednoznačne hodnotová vec. Ak chceme niečo meniť k lepšiemu, musíme ísť s kožou na trh a aktívne ovplyvňovať verejné dianie. V zastupiteľstve, na ulici, v občianskom združení, kdekoľvek.
Verím, že akákoľvek drobnosť, ktorú človek urobí, môže dať do pohybu reťaz ďalších pozitívnych následkov.
Vaša občianska angažovanosť vám iste zasahuje do súkromia i práce. Ako sa s tým vyrovnávate?
Všetok čas, ktorý zhltnú moje verejné aktivity, chýba rodine aj firme. Firma trpí aj v tom zmysle, že nie všetci klienti zdieľajú moje názory. Zrejme tým prichádzam o časť klientely. Ale je to cena, ktorú som ochotný zaplatiť.
Neviem si predstaviť, že by som to nerobil. Mal by som nepochybne viac času a peňazí. Ale určite by som nebol spokojnejší. Pasivita by ma zožierala.
