BEŇADOVO. Deväťsto ľudí zanechalo tento rok stopu v beňadovskom chotári na tradičnom prechode. Matej Motýľ, prvý beňadovský bežkár, doň prvýkrát vstúpil pred vyše storočím – bolo to presne v roku 1921. Pamiatka na jeho pozoruhodný príbeh za desiatky rokov zrástla so starým smrekom povyše pôvodného salaša v časti Nad hájkami.
Kebyže odbočíme odporúčanou skratkou pre peších naspäť do dediny, nestretli by sme tri sestry, ktoré nás k nej priviedli, ani Matejovu pravnučku Janku, ktorá poopravuje okolnosti, za akých sa pradedov pracovný nástroj ocitol na strome. Až rozprávanie jej brata Petra dokreslí osud rodáka z Liesku, ktorý prišiel do Beňadova cez Ameriku.
Poďme však pekne po poriadku.
Prečo práve Beňadovo
Och, až ti závidím, hovorí mi v piatok kolega Tomáš, keď spomeniem, kam sa v sobotu 18. januára chystáme. Voľba padla na Beňadovo z jednoduchého dôvodu – chvály na tamojší prechod počuť zo všetkých strán a ešte sme tam neboli. V chotári, samozrejme, pracovne som dedinu navštívila viackrát, naposledy, keď bol starosta ešte slobodný, čo je teda pekne dávno.
Zlanárime aj kamaráta Šerifa s dcérou Lenkou, ktorí sa pôvodne chystali na bežky do Sedliackej Dubovej. A tak v sobotu ráno o pol ôsmej vyrážame z dolnej na hornú Oravu. Predpoveď počasia znie sľubne: slnko a plus osem. Keď vystúpime z auta, celkom nás strasie, s osem pod nulou sme teda nepočítali.
Beňadovo je koncovou obcou s necelou tisíckou obyvateľov. Teší sa vysokej pôrodnosti, čo ho radí k vekovo najmladším dedinám v regióne. Prechod Beňadovským chotárom láme rekordy v účasti, odkedy ho zobrali pod patronát nadšenci z miestneho Multifunkčného športového klubu.
Účastníci hovoria, že krajší prechod nezažili. Prišlo takmer viac ľudí, ako žije v dedine Čítajte Pohľad na ľudské mravenisko v centre je dôkazom, že dobré chýry letia ďaleko. Za zápisné sedem eur dostávame pero, zapaľovač, nálepku aj čokoládku. Na zahriatie núkajú rum aj domácu, spod troch kotlov sa dymí a gulášmajstri dlhými varechami miešajú nielen mäso, ale aj držky.
Ale ma ani nejeduj
Muža bolí rameno, a tak vyrážame pešo, pri pohľade na bežkárov občas závistlivo povzdychneme. Kocháme sa inverziou, bielu krajinu navôkol delia farebné hady turistov.
Trasou naozaj jeden z najkrajších prechodov, zhodujeme sa, nenáhlivý, po lúkach s výhľadmi široko-ďaleko, lesom vedie poskromne. Dvakrát sa prepadnem pod sneh do blata. „Mali ste ísť len pekne za mužom,“ smeje sa účastníčka pri pohľade na moju zablatenú turistickú topánku.
Ľudí ako maku, rozoberajú kadečo. Výber vysokej pre syna, pričom najviac zaváži istota práce po jej skončení, či je vhodné, aby mal chlapec už v pätnástich tretiu frajerku, letnú dovolenku, ísť či neísť, ale áno, veď si zaslúžime.
Deti majú celkom iné starosti, o dve hlavy som podrástol, už nie som najmenší v triede, započujeme. Daktorým sa nechce. Ale ma ani nejeduj, reaguje otec napoly vážne. Staršie deti až dojímavo dozerajú na mladšie a šinú sa hore kopcom, ťahajúc za sebou sánky, boby či lopáre.
Turisti sa posilňujú kadečím, jeden drží obloženú žemľu, ďalší jablko, za ním mladý muž ulieva Jägra, kolega radšej energeťák, decká si lovia z vrecka farebné gumové cukríky. Modrý a biely sú najlepšie, oznamujú.
Stopáááá, kričia blížiaci sa bežkári. Ani náznak nervozity, že stúpame, kde nemáme, s trochou snahy sa všetci pomestíme aj v užších úsekoch.
Po teplom čaji, varenom vínku i domácej nasleduje klobásová zastávka v altánku na Slaničanovej. Iba pred pár dňami vedľa neho osadili vysoký kovový kríž, ale o tom niekedy nabudúce.
Len po ľavej strane si
Peší prechod má desať kilometrov, no nadol sa nám ešte nechce. Až v Bugejovej zastaneme a rozhodujeme sa, čo ďalej. Dobehnú nás tri vysmiate mladé ženy. Sestry Alžbeta, Mária a Martina, za slobodna Bugajové.
