TRSTENÁ/ZÁBIEDOVO. Laura Banovčanová zo Zábiedova sa o tehotné ženy žijúce v buši starala pol roka, Martin Pekarčík z Trstenej tam bol na mesačnej misii už dvakrát. Obaja sa snažia nielen liečiť a vzdelávať, ale aj zlepšovať životné podmienky tamojších ľudí.
Štatistiky nevedú
Ženy v africkej buši ešte pred pár rokmi rodili len doma, nejedna priamo vonku na zaprášenej ceste, ulici alebo len tak, v divočine. Koľko detičiek prežilo, nevedno. Rovnako ani to, či sa nevyskytli komplikácie u mamičiek. Smutné údaje nie sú známe ani dnes.
Oveľa pozitívnejšou správou je však to, že dnes už nejedna žena vyhľadá pomoc lekárov, chodí na kontroly a porodí tak, ako je v Európe bežné, ale v tamojšej kultúre ešte stále zväčša neakceptované – v nemocnici, pod dohľadom odborníkov.
„Štatistiky sa tam nevedú, ale priemerne sú to tri až päť pôrodov mesačne, niekedy viac, inokedy menej,“ hovorí Martin Pekarčík. „Aj počet narodených detí sa dá odsledovať len vtedy, ak s nimi matky prídu na očkovanie, alebo keď ochorejú. Žiadna štruktúrovaná databáza však neexistuje.“
Pôrodnica v Tikite, ktorá je súčasťou tamojšej nemocnice, má k dispozícii základné lieky aj prístroje. Nechýba sono či laboratóriá. Moderné zariadenia, ktoré poznáme v našich pôrodniciach či v gynekologických ambulanciách, by ste tam však hľadali márne. Rozšírenie materiálno-technického vybavenia a lepšia spolupráca s okolitými nemocnicami by pomohli lekárom i sestrám.
„Samotné matky si však nepotrpia na tom, čím ich liečite, pretože ony nevedia, ako ich treba liečiť. Dôležité je však zabezpečiť im dostatočne hygienické, prívetivé prostredie, správny prístup a vysvetlenie ich zdravotného stavu,“ približuje lekár.
Veľa sa s nimi rozpráva
Lekári z Európy sa snažia v Keni pomáhať a vzdelávať. Ani nie tak samotných pacientov, ako skôr personál nemocnice. Spravidla sa striedajú, málokedy sa stretnú dvaja slovenskí lekári v tej istej nemocnici.
„Chceme miestnych ľudí motivovať, aby navštívili nemocnicu, aby prišli budúce mamičky do pôrodnice. Aby to malo úspech, bolo by potrebné vzdelávanie od malička. Problémom sú však kultúrne rozdiely medzi našimi krajinami,“ rozpráva Martin Pekarčík.
Postavili útulňu aj maxihumno, zastrešujú bezplatnú psychologickú pomoc. Dobrovoľníci menia Oravu k lepšiemu Čítajte V nemocnici v Tikite pracuje personál pochádzajúci priamo z oblasti West Pokot. Dôležití sú okrem iného aj preto, že ovládajú tamojší jazyk a jeho nárečia. Rovnako ako zvyšok stabilného tímu, ktorý tvorí takzvaný medical officer, ktorý zastáva pozíciu medzi lekárom a zdravotnou sestrou, sestry a laborant.
Martin tam bol už dvakrát. S miestnymi ženami sa veľa rozprával. Vysvetľoval im, prečo by mali prísť na kontrolu do nemocnice, čo sa môže stať bábätku, ak má žena vysoký tlak, vyšší cukor, alebo je plod nesprávne otočený. Viaceré budúce mamičky riziká pochopili a dobre mienené rady prijali, takže sa v nemocnici naozaj ukázali.
„V takom prípade ich dokážeme ľahšie ďalej vzdelávať o tom, že je dôležité, aby chodili na vyšetrenia a pravidelne na ultrazvuk. A ony vedia ďalej prenášať informácie do svojho okolia.“
Kultúrne zvyky nepustia
Na druhej strane však v tamojších pomeroch stále prevláda predstava, že ženy majú rodiť spontánne a hlavne doma. Majú to akoby zakódované v sebe a mladé rodičky v tom utvrdzujú ich mamy a staré mamy.
„Iná kultúra sa prejavuje v mnohých smeroch,“ vysvetľuje Martin. „Prvorodičky sú často mladé, 13- až 14-ročné dievčatá, ktoré ovplyvňujú starejšie. Majú veľký vplyv v danej komunite a podľa nich sa správajú jej mladší členovia. S mnohými vecami, ktoré sú pre nás normálne a štandardné, sa oni nezhodujú a robia si podľa vlastných zvykov a tradícií.“
Martin sa však pri žiadnom pacientovi vopred nevzdáva. Je totiž presvedčený, že s každým sa dá diskutovať, keď zvolíte správnu metodiku a vhodný prístup.
„Navyše, my prichádzame do ich kultúry, nie kultúra za nami, musíme sa pripraviť na to, že niektoré veci jednoducho nie sme schopní ovplyvniť. A už vôbec nie za takú krátku dobu, ako som tam bol ja.“
Aj preto sa lekár z Oravy snaží ovplyvňovať skôr personál. Len čo dokáže totiž naučiť naše zvyklosti personál, ten to skôr vie po jeho odchode odovzdať pacientom, keďže sú to miestni ľudia.
„Takto sa nám napríklad podarilo zaviesť zodpovednosť za jednotlivé oddelenia alebo ambulancie, zefektívniť skladovanie liekov či zakladanie záznamov. Naučili sme tamojšieho medical officera, ako robiť správne sono plodu, takže teraz to už môže robiť sám, bez mojej pomoci. Toto sú podľa mňa primárne veci, ktoré môžeme v rámci našich krátkych misií miestnym zdravotníkom odovzdať.“
Šesť mesiacov v buši
Laura Banovčanová zo Zábiedova je mladá lekárka, ktorá už počas štúdia na vysokej škole túžila zúčastniť sa misie v krajinách, kde by sa mohla zapojiť do nejakého rozvojového či humanitárneho projektu.
„Chcela som využiť to, čo som sa stihla na fakulte a pri mimoškolských aktivitách naučiť pre niečo zmysluplné,“ hovorí. „A zároveň si rozšíriť obzory, získať nové informácie a trénovať svoje zručnosti v medicíne i mimo nej.“
Podarilo sa jej to vlani, keď sa už ako novopečená medička dostala do Kene a strávila tam pol roka.
Cestujúci čakajú na prípoj viac ako hodinu. Niektoré rýchliky už na Orave nezastavujú vôbec Čítajte V nemocnice v Tikite, kde sa, rovnako ako Martin, starala o tehotné a rodiace ženy. Okrem toho sa zúčastňovala aj menších chirurgických zákrokov, ktoré sa dajú robiť v miestnych podmienkach.
Rozdiel v starostlivosti o tehotné ženy u nás a v Tikite vnímala rovnako ako Martin. Hornooravčanku spočiatku šokovalo, že budúce mamičky neraz stavali príbytky a liečili ich len vybrané osoby z kmeňa, pričom pôrody viedli najčastejšie miestne babice.
Výjazdy do buše
Spestrením už aj tak dobrodružných dní boli pravidelné výjazdy niekoľkokrát do týždňa na výjazdovom vozidle za pacientmi do najodľahlejších oblastí regiónu, kde starostlivosť o rodičky aj novorodencov celkom chýbala.
„Boli to neuveriteľné týždne s nespočetným množstvom silných, náročných aj hrejivých momentov, objavovanie odlišného prostredia so špecifickou kultúrou, zbieranie skúseností, praktických zručností a vedomostí, ku ktorým som počas posledných rokov nemala prístup.“
Po pár týždňoch si Laura s pacientkami vybudovala blízky vzťah. Na stretnutia sa tešili obidve strany.
„Na sonografických vyšetreniach som im ukazovala bábätká v ich bruškách, tlačila som im snímky. Zároveň sme však začínali otvárať aj tabuizované témy, nezriedka spojené s nebezpečnými tradíciami, ktoré sa v tejto oblasti dodnes uchovávajú,“ rozpráva lekárka.
Vďaka výjazdom do buše sa však lekárskemu tímu podarilo zachytiť a liečiť aj množstvo infekčných ochorení, ktoré sú v tehotenstve veľmi nebezpečné. „Išlo napríklad o maláriu, viscerálnu leishmaniózu, brucelózu či infekcie močovo-pohlavnej sústavy,“ vymenúva Laura.
Pravidelnými prehliadkami sa im podarilo docieliť, že ženy prichádzali aj z veľkej diaľky rodiť priamo do nemocnice. Vďaka čistým nástrojom, podávaniu adekvátnych liekov a monitorovania pacientky aj bábätka sa neporovnateľne zvýšila ich bezpečnosť.
Všade platia online
Spádová oblasť nemocnice v Tikite je 250 kilometrov. Cesty k nej z niektorých častí buď nevedú vôbec alebo sú veľmi nekvalitné. Našinec by teda predpokladal, že pacienti musia za lekárskou starostlivosťou chodiť desiatky kilometrov pešo. Opak je však pravdou.
Vo väčšine prípadov sa prepravujú miestnymi motorkami, takzvanými piki-piki alebo boda-boda, teda z hranice na hranicu. Sú to také africké taxíky, ľudia si ich zavolajú jednoducho mobilom, ktorý majú takmer všetci. Na naše prekvapenie je totiž Keňa v niektorých veciach technologicky ďaleko pred nami.
„Majú tzv. micro payments, čo sú niečo ako malé platby. V 90 percentách obchodov zaplatíte cez mobil. Všetko a všade. Idete si kúpiť pečenú kukuricu, ktorú robí žena priamo na ulici, na kameňoch a zaplatíte jej mobilom. A takto zaplatíte aj za odvoz, stačí si naskenovať QR kód. Toto je tam skvelé.“
Mobily si nabíjajú cez prenosné solárne panely, ktorými si v noci aj svietia. Má ich väčšina ľudí žijúcich v malých hlinených domčekoch, ktoré sú postavené kade-tade, mnohé len tak v buši, uprostred ničoho. Ani o internet nie je núdza. Pripojiť sa dá takmer všade.
Nie každý jej pomoc chcel
Afrika dala Laure Banovčanovej ako mladej lekárke veľa. Nielen skúsenosti, ale aj iný pohľad na medicínu a život samotný.
„Naučila som sa, že svet nie je čiernobiely, že veci takmer nikdy nie sú také, ako na prvý pohľad vyzerajú a je až nebezpečne jednoduché súdiť to, čo nepoznáme,“ približuje Laura.
Lekárka z Oravy sa v drsnej buši, kde je celkom iná kultúra aj zvyky, musela naučiť, že nie každý, komu môže a chce pomôcť, o jej pomoc stojí.
„A tak je to úplne v poriadku. I keď je pre mňa náročné sledovať, aké dôsledky niekedy nebezpečné rozhodnutia prinášajú, vážim si, že ako zdravotníci máme privilégium predstavovať pre naše pacientky a pacientov niekoho, kto im za každých okolností kryje chrbát.“
Sú vzorom pre celú dedinu, aj keď o ich verejnoprospešných aktivitách netušia ani susedia Čítajte Tamojšie podmienky ju len utvrdili v tom, aké dôležité je správať sa ľudsky, a to nielen v zdravotníctve. Všetko treba vysvetľovať trpezlivo, informovať o rôznych možnostiach, dávať pacientkam a pacientom vedieť, že majú ako ľudia svoju hodnotu.
„Tí, ktorí nám zo svojej pozície dôverujú, to totiž možno práve zažívajú po prvýkrát a my o tom ani netušíme. Odmenou bol v tomto prípade výnimočný a pre mňa veľmi silný vzťah s komunitou, pre ktorú som pracovala. Ten pocit si v sebe dodnes starostlivo nosím,“ dodáva Laura.
Keby jej dnes niekto povedal, že opäť odchádza na misiu, neváhala by. Účasť na projekte v keňskom Tikite bola totiž jedným z jej najväčších splnených snov a verí, že si ho neplnila naposledy.
Peniaze zo Slovenska
Martin počas posledného pôsobenia v Afrike zorganizoval s humanitárnou nadáciou Dvojfarebný svet na Slovensku verejnú zbierku. Chcel zlepšiť podmienky v pôrodnici, pritiahnuť do nej viac žien a v neposlednom rade zvýšiť kvalitu a hygienu výkonov.
Peniaze bolo treba na rekonštrukciu kúpeľne a pôrodnej sály v nemocničnej pôrodnici. „Priestory, v ktorých sa bábätká prvýkrát nadýchli a kde mamičky statočne bojujú, sa nám rozpadávali pod rukami,“ vyzýval pred pár mesiacmi lekár z Oravy darcov. „Zastarané priestory kúpeľne, nevyhovujúce pôrodné lôžka či potrhané linoleum sprevádzajú každodenné pôrody.“
Slováci prispeli viac ako dvetisíc eur, ktoré išli na maľovanie, nové podlahy, výmenu obkladačiek a sprchového kútu, opravu a výmenu okien, rodiace ženy možno dostanú aj novú posteľ.
„Za pár dní sa podarilo vyzbierať pekné peniaze, za čo som našim darcom veľmi vďačný. Najmä za to, že nepoznajú ľudí, ktorým pomohli, sú od nich tisícky kilometrov vzdialení a napriek tomu im aj v tejto neľahkej ekonomickej situácii poslali peniaze. Keď budú mať niekedy v živote pocit, že nič nedokázali, stačí si pomyslieť, že týmto príspevkom zrejme zachránili nejeden ľudský život.“
S neplatičmi sa obec poráta rázne. Ak nezaplatia, nevysypú im smeti Čítajte
