RABČA. „Každý je strojcom svojho šťastia a je len na nás, akým smerom sa budeme v živote uberať. Myslím, že nielen v športe, ale aj v živote je možné všetko, ak na tom budeme pracovať a tajne v to veriť,“ povedala bikiny fitneska MAGDALÉNA ŽITŇÁKOVÁ, keď v máji 2024 získala dva tituly majsterky Európy. Jeden ako juniorka a druhý medzi ženami.
Pracovitá a cieľavedomá športovkyňa z Oravy dostala po týchto úspechoch ešte väčšiu chuť do ďalších výziev. Dlhé mesiace prípravy podriadila jedinému cieľu a to byť majsterkou sveta.
Majstra Oravy nezastavili ani problémy s raketou, finále si zahral aj po boku otca Čítajte Tento sen si stihla 23-ročná rodáčka z Rabče splniť ešte v posledných dňoch minulého roka na šampionáte v japonskom Tokiu a to hneď dvakrát.
Najlepšou na svete sa stala medzi juniorkami (21 až 23 rokov) do 166 cm a potom aj medzi ženami do 164 cm.
S akými očakávaniami ste cestovali do Tokia?
Po víťazstve na majstrovstvách Európy som si povedala, že ak som zvládla tento krok, mám šancu zabojovať aj o titul majsterky sveta. Vedela som však, že konkurencia bude silná a že to bude náročné.
ĎALEJ SA DOZVIETE:
- aké pocity prežívali po dvoch zlatých medailách v Japonsku.
- aké oslavy si dopriala,
- v čom chce byť inšpiráciou pre iných,
- aké má Magdaléna Žitňáková ďalšie ciele.
Dlhé mesiace som sa na túto dôležitú súťaž pripravovala a urobila som maximum preto, aby som prišla na pódium v čo najlepšej forme a predvedení. Mojou najväčšou výzvou teda bolo priniesť domov zlatý kov aspoň v juniorskej kategórií, ale zároveň som k tomu pristupovala s rešpektom voči všetkým súperkám.
Posledné dni pred súťažou sú tie najťažšie. Ako ste ich zvládali?
Boli to náročné dni, najmä kvôli špeciálnemu stravovaniu, ktoré bolo nevyhnutné dodržiavať. Čelili sme mnohým výzvam, o ktorých by som mohla dlho rozprávať. Napriek všetkému, čo nám stálo v ceste, sme to spoločne s babami zvládli a na tých zúfalých chvíľach sa v súčasnosti už len smejeme.
Posledný deň pred súťažou sme už len zväčša oddychovali, aj keď spánok je u mňa pred súťažou vždy problémom.
Vaše prvé zlato v Japonsku prišlo medzi juniorkami do 166 cm. Čo ste prežívali?
Bola som hrdá na seba a na to, kam som to až dokázala dotiahnuť. Veď ešte pred dvoma rokmi som ani netušila a ani len nesnívala o tom, že niekedy poletím do Japonska, nie to ešte že sa stanem majsterkou sveta.
