RABČA. „Trafil ma Amorov šíp,“ zvykne o svojej prvej veľkej láske hovoriť Jolana Revajová. „Hoci nesprávny,“ dodá rýchlo. Mala 16 rokov, keď sa s Dušanom spoznali na dedinskej zábave. Hneď ju očaril, aj keď dnes už nevie, či za to skôr mohli jeho oči alebo tanec. Keď spolu začali chodiť, na svete nebolo šťastnejšieho dievčaťa. Vedela, že si Dušana raz isto vezme za muža.
Ľudia v okolí ho však dobre poznali, o ženy nikdy nemal núdzu. Aj preto Jolanina rodina s ich vzťahom nesúhlasila. „Keď sa to dozvedel, povedal, že si to zariadi inak.“ Krátko nato Jolana otehotnela, mala práve čerstvých osemnásť. On sa tešil, ona ostala v šoku.
O modrom batôžteku ešte nikto nevedel a už sa nastávajúci rodičia rozišli. Keď si o pár mesiacov prišiel Dušan pýtať Jolanu za ženu, doma všetci vedeli, že chce ostať slobodnou mamou. V obývačke nad kávou však budúca svokra spomínala krv, dieťa bez otca i priezviska. Vraj aké by to bolo. „Niekedy nedokážem povedať nie, a tak som na prekvapenie všetkých s vydajom súhlasila.“
Prvú bitku dostala ešte pred svadbou, malý Duško mal mesiac. „Už si to presne nepamätám, čosi mu sadlo na nos a ja som mu povedala, že si ho zajtra nevezmem. Vyvliekol ma pred faru, nech to teda poviem farárovi.“
Jolana bola ešte len malé dievčatko, keď sa jej vydávala prvá z deviatich sestier, no dodnes si pamätá, aká bola nádherná. Tiež o tom všetkom snívala, najprv bude svadba, neskôr rodina. V Jolanin veľký deň sa však žiadna rozprávka nekonala. Nevesta mala od plaču červené opuchnuté oči, v šatách sa sama sebe vôbec nepáčila a celý deň brala len ako povinnosť. Povedať áno, zabaviť sa, vrátiť sa domov.
Ťažko skúšaná mama s chorou dcérkou vedie spevácky súbor. Hudobne nadané deti volá Čučoriedky Čítajte Oco bije mamu
„Ako správna nevesta, otehotnela som hneď po svadbe,“ hovorí Jolana. Dušan na to veľmi nehľadel, večne pod rukávom skrývala modriny. Zopárkrát sa ospravedlnil, oveľa častejšie však dostala len to, čo si vraj zaslúžila.
Z rodného domu ho vyhodila tri mesiace po svadbe, no s narodením Samuela sa znovu podvolila. Verila, že možno samým im v byte bude lepšie. „Aj bolo, nachvíľu.“ To už však Jolanina rodina dávno vedela, čo sa zavretými dverami deje. Odtlačky prstov na krku sa dali len ťažko prehliadnuť.
„Dohovárali mi, presviedčali ma, ale nepočúvala som ich. Čo som si vysnívala, to som mala.“
Dušan chodil na týždňovky a Jolana sa točila v kolobehu práce, starostlivosti o domácnosť i synov. Po štyroch rokoch sa rozhodli, že skúsia po prvýkrát naplánovať tretí prírastok. S pozitívnym tehotenským testom však Dušan stratil všetky zábrany, kopance striedali facky. „Bol si istý, že od neho nikam neodídem.“ Vraj kam by šla s troma deťmi, chudera, nech sa najprv pozrie, ako vyzerá.
„Vtedy som sa prvýkrát začala maľovať,“ spomína si Jolana. Chce byť pekná, tvárila sa pred mamou. Neverila jej, hoci okolie už oklamala aj oveľa neuveriteľnejšími výhovorkami. Po pôrode najmladšieho Filipa od Dušana odišla a nasťahovala sa naspäť do rodičovského domu. Dlho však nevydržala a v novom podnájme už znovu bývala celá rodina.
Dušan bol agresívny najmä vtedy, keď sa posilnil alkoholom. „Zvykla som ho očkom sledovať a vedela som odhadnúť, kedy má dosť a čo ma asi večer čaká.“
Radšej preto občas vypila aj viac ako on, len aby necítila buchnáty.
Inokedy sa utekala skryť do izby k deťom.
„Myslela som si, že tam ma nechytí a aspoň sa v pokoji vyspím, aj to som však bola celú noc ako na ihlách. Časom mu ale bolo jedno, kde ma tlčie.“
Neraz v detskej izbe pod rukami agresora dúfala, že až raz synovia vyrastú, tak mu to všetko vrátia. Zatiaľ však len sedemročný Duško písal babke esemesku, nech rýchlo príde, zase oco bije mamu.
Pokojný večer
Na máj si Jolana pamätá presne, kamarátkin syn mal práve prvé sväté prijímanie. S ďalším otočeným pohárikom tušila, že večer nedopadne dobre. Hádať sa s Dušanom začali už v predsieni, Jolana sa preto vybrala spať k deťom. Nevadilo mu to, vyliezol do postele po rebríku za ňou. Zvyčajné dlane tentokrát vymenil rovno za päste. Chvíľku aj myslela na smrť, nakoniec si však predsa prekrížila ruky pred tvárou.
Ráno sa v zrkadle nespoznala, telo jej hralo všetkými farbami. Vedela, že do práce ísť takáto nemôže, potrebovala si vybaviť péenku. Jolana však dodnes nemá vodičský preukaz, poprosila preto o pomoc s vybavovačkami švagrinú. Súhlasila pod podmienkou, že Dušana spoločne pôjdu udať. „Policajtmi som sa mu vyhrážala niekoľkokrát, ale ak by to bolo na mne, nikdy by som sa k tomu nedostala. Bola som príliš mäkká.“
Naivne dúfala, že s trestným oznámením Dušana rovno zatvoria, večer sa však vrátil domov. Celý týždeň jej volal policajt s otázkou, či je všetko v poriadku. Bolo, až do soboty. Dušan mal ísť do roboty, pre zlé počasie sa im však fasáda nedala ťahať, už pred obedom tak sedel s kamarátom v krčme. „Mama mi na návšteve ešte núkala víno, ale odmietla som, mala som zlú predtuchu.“
Pre istotu sa Jolana s kamarátkou dohodla, že nech by sa čokoľvek dialo, stačí prezvoniť a ona už zalarmuje policajtov. Odblokovať aj vytočiť kamarátkino číslo len jednou rukou si viackrát nanečisto vyskúšala.
Dušan dorazil domov opitý a žiadal plniť manželské povinnosti. Jolana odmietla, od poslednej bitky ubehol týždeň, ešte stále ju všetko bolelo. Vraj nech sa netvári, na záhone jej nič nebolo.
„Moje tušenie sa naplnilo, začal byť agresívny. Pod vankúšom som mala skrytý mobil, tak som len skúsila zopakovať to, čo som si nacvičila.“ Dušan si však telefón všimol, hodil ho cez celú chodbu a zabuchol na spálni dvere. Jolana len dúfala, že kamarátka volanie o pomoc zachytila.
Za zatvorenými dverami policajti nič nepočuli, v byte vládol pokoj. Ostali hádam len na neodbytné presviedčanie Jolaninej kamarátky. „Bol to snáď osud, dvere sa nám zle zatvárali a ako na ne policajti klopali a búchali, zrazu sa samy otvorili.“
Rozbitý telefón v chodbe napovedal, že asi nejde o štandardný pokojný večer. Keď Jolana vybehla zo spálne, na otázku policajtov, či je v poriadku, odpovedala, že áno, ale ticho už nebude.
K slovu sa dostal aj Dušan. Ukazujúc na farebnú Jolaninu tvár sa muži zákona dopytovali, ako také niečo môže manželke spraviť. „Stalo sa, mal som výpadok,“ mykol plecami.
Pečie už štvrtá generácia. Sú to iba koláče, hovoria si, keď sa cukráreň zmení na džungľu Čítajte Basisti
Z policajnej stanice Dušan putoval rovno do väzby, hoci policajti Jolanu predom upozorňovali, že príde o jeden príjem. „Nevadí, to dám,“ pomyslela si. Po príchode do prázdneho bytu sa však aj tak rozplakala. Vraj prečo to muselo takto dopadnúť.
Ďalšie dni sa začali na seba až strašidelne podobať. Ráno do roboty, poobede do obchodu, večer k fľaši.
„Či si niečo dáš, neviem, ale ja si dám,“ hostila návštevy. Ľútosť nad vysnívaným životom umlčal alkohol. Jolana priznáva, že dodnes jej je ľúto najmä synov, v tom období sa k nim správala hrozne. Keď jej došla fľaša, zavolala si najstaršieho Duška.
