HRUŠTÍN. Miloslava Mišánika (28) z Hruštína lákala Afrika už počas štúdia medicíny. Prečítal viacero kníh o pôsobení lekárov na horúcom kontinente a rozhodol sa vyskúšať si to na vlastnej koži.
Po dvojročnom pôsobení v Univerzitnej nemocnici v Martine na Klinike všeobecnej, viscerálnej a transplantačnej chirurgie Jesseniovej lekárskej Fakulty, nadviazal spoluprácu s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, vďaka ktorej si v septembri mohol zbaliť kufre a vycestoval do jednej z najchudobnejších krajín sveta – Južného Sudánu.
Počas poslednej občianskej vojny v tejto krajine zahynuli takmer dva milióny obyvateľov. Mladý chirurg pricestoval do misijnej Nemocnice Nepoškvrnenej Panny Márie v dedine Mapuordit, ktorá funguje od roku 2003 vďaka talianskym misionárom Comboni.
Prečo ste sa rozhodli pre túto zmenu?
Medicína a odbor chirurgia ma veľmi bavia. Rád cestujem po svete a zároveň som chcel zažiť, ako sa medicína vykonáva v extrémnych podmienkach. Pri takejto práci je jedinou motiváciou pomoc tým, ktorí to potrebujú.
Počas trvania misie som zamestnancom vysokej školy, aby som mohol doma platiť bežné účty za energie a elektrinu. Už teraz môžem povedať, že domov sa budem vracať bohatý na odborné a životné skúsenosti. Na misii som momentálne štvrtý mesiac. V januári ma čaká návrat domov.
Okrem svojej práce ste pre nemocnicu vyzbierali peniaze.
Po prvom mesiaci, keď som sa zabehol, som si povedal, že pre tunajšiu komunitu môžem urobiť viac. Rozhodol som sa cez portál Donio zorganizovať zbierku. Za dva mesiace sa nám podarilo vyzbierať niečo vyše osemtisíc eur. Použili sme ich na nákup liekov, spotrebného materiálu a ošetrovacích pomôcok.
Pri vzniku Nemocnice Nepoškvrnenej Panny Márie v Mapuordit boli práve lekári zo Slovenska. Takto sú Slováci aj naďalej súčasťou jej hlavnej myšlienky – pomoci tým, ktorí to potrebujú.
Aký je rozdiel medzi zdravotníctvom v Južnom Sudáne a Slovenskom?
Sú to dva odlišné svety. Južný Sudán je krajina, kde v podstate neexistuje žiadna infraštruktúra. Ľudia sú často nechaní napospas osudu, lebo im nemá kto pomôcť. Štát sa o nich nestará. Výhodou pre lekára je v tejto nemocnici to, že tu je minimálna byrokracia a administratíva a môže sa viac sústrediť na pacienta. Približne 70 percent domácich nevie čítať a písať, ľudia tu nemajú zdravotné karty ako u nás. Oproti domácemu prostrediu to je iný svet.
Ako vyzerá taká misijná nemocnica?
Nemocnica je tvorená systémom pavilónov. Máme štyri oddelenia, chirurgické, gynekologické, interné a detské, každé v samostatnej budove. Tú si môžete predstaviť ako veľkú halu, kde sú naukladané postele a v strede je jedna miestnosť pre sestry. Na chirurgii máme 40 a na gynekológii 30 postelí.
Babkinu handričku na čistenie okuliarov ľudia používajú dodnes, hovorí najmladší optik v rodine Čítajte Často sa stáva, keď sme vystavení veľkému náporu, že sú pacienti uložení na zem alebo pred budovu, kým sa pre nich nájde lôžko. Niektorí k nám cestujú niekoľko dní, často z druhého konca krajiny. Oproti štátnym nemocniciam, kde sú zákroky platené v plnej výške a stoja aj 1000 alebo 2000 dolárov, v našej misijnej nemocnici ošetríme každého pacienta.
Bežné vyšetrenie stojí približne jedno euro a pacient dostane aj lieky, ktoré potrebuje. Poplatok za operáciu je na úrovni 15 eur. Ak pacienti v ohrození života nemajú peniaze, ošetríme ich bezplatne. Na vyšetrenia v štátnych nemocniciach domáci nemajú peniaze. Bez nich ich neošetria.
Chirurgické vybavenie máme základné. Je tu minimum jednorazových vecí. Určite tu nenájdete žiadne jednorazové staplere – zošívačky. Všetko sa šije ručne, ako niekedy v minulosti. Čo sa týka diagnostiky, máme k dispozícii sono, ktoré využívame každý deň.
Röntgen prevádzkujeme dvakrát do týždňa, pretože kvôli nemu treba naštartovať generátor na výrobu elektriny, ktorý naraz nezvládne pokryť operačné sály, sterilizáciu aj röntgen. Solárne panely ho neutiahnu.
Prví lekári tu operovali ešte vo vojenskom operačnom stane, dnes sú všetky budovy už murované. Nedávno nám do operačnej sály nainštalovali klimatizáciu, je to veľká pomoc. Priemerná ročná teplota je tu 25 stupňov. V období sucha bývajú horúčavy aj 48 stupňov. Všetky strechy sú plechové, viete si predstaviť, ako sa človek cíti vnútri.
Ako sa žije v najchudobnejšej krajine sveta?
Život je veľmi náročný, ale domáci majú napriek ťažkým podmienkam často na tvári úsmev. Ich život je naturálny, podmienky sú fyzicky drsné, ale stres z nášho sveta, ako napríklad splácanie pôžičky, nepoznajú. Celý čas sa snažia zabezpečiť najnutnejšie veci na život, ako jedlo a vodu. Papierové peniaze tu až tak veľa neznamenajú, nemáte si za ne až tak čo kúpiť.
Naša dedina má približne päťtisíc obyvateľov. Na miestnom trhu sú len základné veci: ryža, múka, soľ, mydlo a pár kusov oblečenia. Naša strava je monotónna, ryža, fazuľa, kaša z kukuričnej múky a mäso raz za dva týždne. Keď som mal v októbri narodeniny, kúpil som za 30 dolárov od miestnych kozu, ktorú sme upiekli. Kebyže sa ma doma opýtate, či budem jesť niekedy kozu, poviem vám, že určite nie. Viete, ako mi tu chutila?
Inštrumentár na operačnej sále zarába aj s príspevkom na stravu 80 dolárov mesačne. Jeden dolár je v prepočte 5000 sudánskych libier. V nemocnici máme jednu miestnosť na peniaze. Keď je deň výplaty, peniaze sa nosia v taškách. Skutočným bohatstvom sú tu kravy. Funguje tu mnohoženstvo, za budúce manželky sa platí kravami. Čím je žena mladšia, tým je cennejšia. Otcovia predávajú dcéry po prvej menštruácii. Niektoré stoja aj 150 kráv.
