ORAVSKÁ POLHORA. „Dom babky vo filme Kavej som zariadila z veľkej časti ako dom mojej oravskej babky,“ hovorí Alžbeta Kutliaková, trojnásobná laureátka prestížneho divadelného ocenenia Dosky.
Kostymérka a scénografka z Oravskej Polhory, známa aj pod pseudonymom Bet Moth, netúži byť stredobodom pozornosti, no cení si, že jej práca nie je prehliadaná.
Na Orave prežila šťastné detstvo, umelecká škola ju naučila hľadať krásu tam, kde ju iní nevidia. Kostým považuje za veľmi osobnú vec, aj preto je kostýmová skúška neraz zároveň terapiou. Rada však tvorí scénu aj kostýmy naraz, práve vtedy totiž nesú rovnaký význam a dopĺňajú sa v detailoch.
Aká bola vaša cesta do umeleckého sveta? Bolo to niečo, čo sa formovalo už od detstva, alebo vás do umenia priviedli okolnosti a náhody?
Vyrastala som v Oravskej Polhore, ale moja mamina pochádza z Nitry, kde sa počas študijných čias venovala amatérskemu divadlu. Vďaka nej som mala vzťah k divadlu, o ktorom mi často rozprávala.
Keď sa ma ako malej pýtali, čím chcem byť, keď vyrastiem, hovorila som striedavo: umelkyňa, automechanička a veterinárka. Už od detstva som veľa kreslila, a preto ma maminina kolegyňa, učiteľka výtvarnej výchovy, presvedčila, aby som vyskúšala talentové skúšky na ŠÚV v Ružomberku. Nemala som v pláne tam študovať, celkom iste som bola presvedčená, že vyštudujem gymnázium a pôjdem na veterinu.
Všetko sa zmenilo, keď som prišla na talentovky do Ružomberka a umelecké prostredie ma očarilo natoľko, že som sa rozhodla ísť študovať práve tam. Karty zamiešala aj súhra okolností, keď neotvorili odbor, na ktorý som sa prihlásila a ponúkli mi odbor scénická kostýmová tvorba. Tam určite začalo moje smerovanie k divadlu a filmu.
Ďalšie ciele sa prirodzene núkali samy, lebo jediným pokračovaním bola scénografia na VŠMU, ktorú som vyštudovala v roku 2018 a hneď som aj začala pracovať v divadelnom a televízno-filmovom priemysle.
Na Orave sa chystá cez zimu veľa prechodov, pozrite si kalendár Čítajte
Väčšina vás pozná ako kostýmovú výtvarníčku, ale tento rok ste získali ocenenie za najlepšiu scénografiu sezóny. Baví vás viac scéna alebo kostýmy?
Rada tvorím scénografiu a kostýmy naraz. Práca na oboch naraz ma baví, pretože mi umožňuje vytvoriť jednotné výtvarné riešenie, kde sa všetko vzájomne podporuje – scéna aj kostýmy nesú rovnaký význam a dokážu sa dopĺňať v detailoch.
Je to časovo náročné, pretože musím balansovať medzi scénickou a kostýmovou výrobou, ale výsledok ma vždy presvedčí, že to za to stálo. Pri každej novej inscenácii používam rozdielne prístupy a najmä text a téma určia, akým smerom sa budem uberať.
Zvyknete čerpať inšpiráciu z konkrétnych miest alebo postáv, alebo ide skôr o spontánne nápady, ktoré sa v priebehu tvorby transformujú?
Je to zakaždým prekvapenie, ale nerada sa obmedzujem jednotným štýlom práce alebo výrazným rukopisom. Iná práca je pri televíznej a filmovej tvorbe. Tam sa často snažím kopírovať realitu, a preto je dobré, aby som všade chodila s otvorenými očami a všímala si jednoduché veci, ale aj anomálie.
V lete sme mali premiéru filmu Kavej, ktorý sme natáčali na východe Slovenska, a keďže súčasťou filmu bolo aj tradičné dedinské prostredie, samozrejme, že som sa veľa inšpirovala miestami, ktoré boli mne dobre známe. Dom babky som zariadila z veľkej časti ako dom mojej oravskej babky.
Aký je váš kreatívny proces? Ste verná skicovaniu na papieri, alebo preferujete digitálne nástroje pri návrhoch?
Skicujem len na začiatku, finálne návrhy sú kombinácia kresby a digitálnych programov a pri scénografii robím najmä v 3D a grafických programoch. Mojím cieľom pri navrhovaní je, aby sa návrh čo najviac podobal realite. Pomáha mi to ľahšie komunikovať moje predstavy režisérom/režisérkam a dielňam.
Aká je vaša spolupráca s hercami pri tvorbe kostýmov? Zasahujú aj oni do tvorby, alebo je to skôr výsledok vašich predstáv?
Prvotný návrh je moja vízia, ale nie je vždy finálnym návrhom. Rada sa s herečkami a hercami rozprávam o kostýme a o ich pohľade naň. Kostým je veľmi osobná vec, a preto je pre mňa dôležité, aby sa v ňom herci cítili komfortne, ak to nemá byť cielene zámer kostýmu.
Niekedy mám pocit, že je to terapia a pri kostýmovej skúške preberieme veľa osobných problémov. Niekedy musím mať aj pripravené argumenty, prečo práve tento kostým, ale to sa deje málokedy. Zatiaľ som robila s veľmi milými a kostýmu otvorenými ľuďmi.
Aký kostým bol pre vás najväčšou výzvou a prečo?
Najväčšou výzvou zatiaľ boli kostýmy pre seriál a film. Myslím, že ničím nevynikajú, ale náročnosť bola počtom kostýmov. Pri divadle som zvyknutá, že počet kostýmov nie je až taký veľký a kostýmy sú väčšinou tvorené jedným výtvarným kľúčom.
