ZUBEREC/ORAVICE. Piatok 19. novembra, krátko po štvrtej hodine popoludní. Bol to napodiv veľmi teplý deň, teplomer ukazoval 15 stupňov. V Oraviciach ženy vysádzali stromčeky, vyžínali. Vietor začal silnieť až napoludnie. Kým oravská časť Tatranského národného parku (TANAP) víchricu ani veľmi nepocítila, zvyšok Tatier sa z večera do rána zmenil na nepoznanie. A na pol roka zamestnala stovky ľudí.
Našu časť to obišlo
Veterná víchrica spred dvadsiatich rokov, ktorá dostala pomenovanie Alžbeta, sa Oravy dotkla len okrajovo. Škody vtedy oravskí lesníci počítali na dve či tri tisícky kubíkov dreva vo všetkých troch ochranných obvodoch.
Takto vyzerali Vysoké Tatry dva dni po veternej víchrici. (zdroj: SME/Ján Krošlák)„Fúkalo poriadne, ale nebolo to dramatické,“ spomína Juraj Majerčák, vedúci Ochranného obvodu Roháče, ktorý dnes zastrešuje celú oravskú časť Západných Tatier.
Ján Krušpán vtedy pôsobil v Oraviciach. Aj on si na ten deň spomína veľmi dobre. Ale tiež skôr z toho pohľadu, čo sa dialo u kolegov vo Vysokých Tatrách.
„U nás bol celkom príjemný deň, dokonca teplý, v hore boli ženy aj muži, robiť sa dalo v tričku,“ hovorí lesník.
„Fúkať začalo až popoludní. Pamätám si, že sme boli odviezť ženy do Suchej Hory. Po ceste išli dve deti na bicykloch. Keď sa do nich oprel vietor, zhodil ich z cesty. Pomohli sme im. Ale o kalamite či mimoriadnej situácii sa u nás hovoriť nedalo.“
Oravčania pozorne sledovali, čo sa deje v iných častiach Slovenska. Najhoršie správy prichádzali z Vysokých Tatier. Prvé odhady škôd sa pohybovali v desiatkach tisíc kubíkoch dreva. Realita však bola oveľa, oveľa horšia a prekročila dva milióny kubíkov.
Všade boli stromy
Oravskí lesníci si svoje obvody dokázali od kalamity vyčistiť v priebehu dvoch-troch týždňov. Všetkých bez výnimky presunuli na výpomoc do najviac postihnutých častí. Začínali hneď v pondelok ráno.
„My zo Zverovky sme chodili do Podbanského, kolegovia z Habovky na Vyšné Hágy,“ hovorí Juraj Majerčák. „Oravice mali vlastný expedičný sklad a techniku, takže oni to mali riešené inak.“
Nad obeťami hôr pod Roháčmi bdie svätec z portlandského betónu Čítajte Zamestnanci zo Zverovky do Tatier nechodili dlho. To sa však nedalo povedať o ich kolegoch z Oravíc. Tí vyrážali do Vysokých Tatier denno-denne, týždeň čo týždeň takmer pol roka.
„Najväčším problémom, keď sa Tatranci zobudili po víchrici, boli zatarasené cesty, železnice,“ rozpráva Ján Krušpán. „A toto bolo treba odstrániť v prvom rade, lebo sa nič nemohlo pohnúť. Začali sme oslobodzovať domy a sprejazdňovať cesty. My sme v pondelok pripravili techniku a v utorok sme už ráno nastupovali.“
Týždenne museli spracovať 3000 až 3500 kubíkov pováľaného dreva, aby pomohli miestnym ľuďom dostať sa opäť čo najskôr do normálneho života.
„Bolo to náročné obdobie pre všetkých, ktorí v tom čase pracovali v lese. Chlapi líhali do postele s tým, že od únavy nevládali zaspať. Nikdy predtým ani potom som také vypäté časy nezažil,“ rozpráva Ján Krušpán.
Na Oravu dorazil vietor neskôr
Oravu síce víchrica v roku 2004 obišla, no nie nadlho. Prešlo ďalších desať rokov a po Vianociach 2014 sa aj zamestnanci oravských častí TANAP-u s hlavou v smútku pozerali na spúšť, ktorú po sebe zanechal silný vietor. „Akoby si každý priestor počkal na tú svoju kalamitu a toto bolo to naše obdobie,“ rozpráva Juraj Majerčák.
„V priebehu pár mesiacov nás zasiahli dve výrazné kalamity. Prvá na Štefana a druhá o päť mesiacov neskôr na Žofiu. Za dva dni padlo viac ako 100-tisíc kubíkov dreva.“
Navyše, v máji veľa pršalo, takže spočiatku lesníci nevedeli presne, čo vietor v horách narobil. Až keď sa začalo vyjasňovať a zodvihla sa nízka oblačnosť, zbadali skutočný rozsah škôd.
„Na našom obvode to zasiahlo najmä Bobroveckú dolinu,“ spomína Ján Krušpán. „Preriedilo nám ju tak, že niekde sme museli zalesňovať. Našťastie, tamojšie porasty boli zakladané aj s listnatými stromami, takže tieto silu vetra trošku odrazili. No následky sme i tak odstraňovali takmer pol roka.“
Alžbeta prináša do hôr víchricu už vyše sto rokov
Rýchlosť vetra v Tatrách počas víchrice Alžbeta dosahovala miestami až 230 km/h, víchrica poškodila 12 600 hektárov lesných porastov a zničila vyše dvoch miliónov kubických metrov dreva. Nezostalo však len pri škodách v lesoch. Počas víchrice zahynuli dvaja ľudia, jeden vo Vysokých a druhý v Nízkych Tatrách.
Najviac zasiahnuté boli lokality od Podbanského po Tatranskú kotlinu. Odstraňovanie vetrovej kalamity trvalo rok a pol, v bezzásahovom území zostalo ležať zhruba 500-tisíc kubíkov dreva.
Lesníci odvtedy vysadili viac ako osem miliónov dvestotisíc sadeníc, pričom dve tretiny predstavovali ihličnany a tretinu tvorili listnáče. Najväčšie zastúpenie mali smrek, smrekovec, borovica a jedľa, nechýbali však ani javor, jaseň, jelša, buk, brest či jarabina.
Podobná víchrica zasiahla Tatry 18. novembra 1915. Smršť vtedy začala skoro ráno a trvala celý deň až do neskorej noci. Ako informovala vtedajšia dobová tlač, „zničila 2000 katastrálnych jutrov v dĺžke 8 kilometrov a v šírke 2 – 2,5 kilometra v nadmorskej výške od 900 do 1200 metrov medzi Vyšnými Hágami a Starým Smokovcom, poškodila aj lesy v Tatranskej Lomnici a v Matliaroch“.
Vtedy vietor zničil 287-tisíc kubických metrov dreva. Ďalší víchor prišiel v roku 1941, najviac zasiahol oblasť Kôprovej doliny až po Tatranskú Polianku a zničil 320-tisíc kubíkov dreva.
Bezmála 300-tisíc kubíkov dreva padlo aj počas víchrice v roku 1981. Zaujímavosťou je, že všetky veterné smršte vrátane tej spred 20 rokov zasiahli Tatry v novembri a spájajú sa s menom Alžbeta, ktorá oslavuje meniny devätnásteho.
Smrek je náchylný
Lesníci žijú v horách prakticky počas celého roka a takmer celý život. Pozerať sa na les, ktorý v priebehu niekoľkých hodín na nepoznanie zničí vietor, nie je ľahké.
„Každý to vníma inak, niekto prežíva smútok, iný pocit beznádeje,“ hovorí Juraj Majerčák. „Padli mnohé porasty, ktoré ešte mali perspektívu. Na druhej strane sme však vysporiadaní s tým, že kalamity tu boli, sú aj budú.
Laik by si možno prial, aby lesy odchádzali pomaly a postupne a každý padnutý strom nahradilo niekoľko nových, mladých. Realita je však taká, že takto sa to nedeje. Práve v smrekových porastoch sú kalamity nárazové a majú veľký rozsah. Deje sa to a nevyhneme sa tomu, smrek je na to náchylný.“
Na Orave boli rozsiahle vetrové kalamity v 60. rokoch minulého storočia. Vtedy vietor zvalil oveľa väčšie plochy ako v rokoch 2014 a 2015. Tatry sa však z každej katastrofy skôr či neskôr otrasú. Sčasti sa postará príroda sama a sčasti jej pomôžu lesníci.
„Už dnes v Tatrách vidieť pekné porasty, o pár rokov budeme mať pocit, že sme vo vysokom lese. Po kalamite v roku 2004 bol urobený harmonogram zalesňovania na dvadsať rokov, aby boli nové porasty vekovo diferencované. U nás sme mali na zalesnenie päť rokov.“
Kde sú cyklisti, poľovať sa nedá. Megaprojekt cyklotrasy okolo Oravskej priehrady narazil na nesúhlas urbáru Čítajte Na kalamitných plochách sa stal smrek okrajovou drevinou. Ťažisková je jedľa a smrekovec, okrajovo buk, ktorému sa však vo vyšších nadmorských výškach nedarí, takže v Roháčoch ho vysádzajú skôr výnimočne. Tam aj napriek zalesňovaniu stále pretrvávajú smrekové porasty.
Rovnaké škody napáchal chrobák
Tatry sa po jednej z najväčších prírodných katastrof spamätávali dlho. Rozdiel bol v územiach, kde sa kalamita spracúvať mohla, a v tých, kde zostalo všetko na samovývoj.
„Pri aktívnom manažmente sme spadnuté drevo spracovali a urobili ďalšie lesnícke opatrenia,“ vysvetlil Miroslav Jurčo zo Správy TANAP-u.
„Porasty zakladané na plochách po spracovanej kalamite mali byť výškovo, druhovo a drevinovo diferencované. Na dosiahnutie stanovených cieľov sme mali dvadsať rokov. Úspechy dnes vidieť nielen vizuálne, ale aj na tom, že v aktuálnom pláne starostlivosti o lesy je vyše desať hektárov prerezávok, čo je znakom obrovských plôch pripravených na ďalší vývoj.“
Lesníci v Tatrách však nespracúvali v ostatných rokoch len vetrovú, ale aj následnú podkôrnu kalamitu. Podľa slov Miroslava Jurča táto dosiahla zhruba rovnaké škody ako vietor.
„Rozšírila sa z plôch, kde sa nemohla spracovať vetrové kalamita. Škody sú obrovské a vidieť tam rozdiel medzi aktívnym a pasívnym manažmentom. Malo by sa na veľmi vysokej vedeckej úrovni zadefinovať, ktoré plochy zostanú ako bezzásahové a ktoré nie, lebo dnes sú bezzásahové aj mnohé porasty, ktoré kedysi neboli a poznať na nich enormné dôsledky,“ dodal.
Padali aj odolné porasty
Po veternej kalamite napadol aj na Orave oslabené lesy lykožrút, ktorému k extrémnemu množeniu dopomohli aj veľmi suché letá tri roky po sebe.
„Roky 2016, 2017 a 2018 boli pre nás veľmi ťažké, vtedy sme zažívali vari ešte väčší pocit beznádeje ako po víchrici,“ priblížil Juraj Majerčák.
„Chrobák sa objavoval v kompaktných, z nášho pohľadu stabilných a odolných porastoch, odrazu sme v strede nich nachádzali hektáre mŕtveho lesa zničeného lykožrútom a len to pribúdalo a pribúdalo.“
Situácia sa po rokoch trochu upokojila vďaka tomu, že sa sčasti vrátilo do normálu počasie. Prišli daždivé máje, vďaka čomu sa už lykožrútovi nedarilo rozmnožovať tak ako niekoľko rokov predtým.
V Hornooravskej nemocnici zrekonštruovali kuchyňu, hrozilo prepadnutie strechy Čítajte
