BOBROV. Osem dobrodruhov strávilo na indických cestách bezmála šestnásť dní. Presúvali sa tamojšími autobusmi po miestnych cestách, kde by mal našinec problém prejsť aj na motorke.
Videli typickú tvár preľudnenej znečistenej Indie, ale aj majestátnosť a nekonečnosť Himalájí. Alena Mrekajová z Bobrova s partiou umelcov a sprievodkyňou spoznávala chudobnú časť najľudnatejšej krajiny sveta.
Láka ju nepoznané
Ala, ako ju volajú kamaráti, je dobrodruh telom aj dušou. Rozumie si s motorovou pílou, s pomocou ktorej vyrába úžasné drevené diela. Miluje cestovanie, nové krajiny spoznáva najradšej na svojej motorke.
V ostatných troch rokoch na nej prešla 23 krajín Európy. Fascinuje ju však aj exotika. Pred piatimi rokmi navštívila s kamarátkou Ekvádor. Tam sa dohodli, že ich najbližšou destináciou bude India a Himaláje.
„Lákala ma táto krajina, pretože som chcela zistiť, či je pravda, že tam ľudia žijú tak, ako vidíme v televízii,“ hovorí cestovateľka. „Či sú naozaj takí chudobní, preľudnení, zaujímalo ma, ako premýšľajú, čo je pre nich typické a či naozaj žijú v takom obrovskom neporiadku.“
Keď ju kamarátka pred pár mesiacmi oslovila, či idú do Himalájí, neváhala. Ani si poriadne nepozrela vopred naplánovaný program vyše dvojtýždňovej cesty. K dvojici sa pridalo päť ďalších umelcov z rôznych kútov Slovenska a pod patronátom sprievodkyne Petry Pavlačovej sa vybrali za horúcim dobrodružstvom.
Adrenalín na cestách
S jedným prestupom v Dubaji sa partia presunula letecky priamo do indického Dilí. Odtiaľ ich už čakalo cestovanie len miestnymi prostriedkami. Niekde sa dalo dostať vlakom, väčšinou však jazdili tamojšími miniautobusmi alebo rikšami. V hlavnom meste prespali tri dni v jednej z miestnych škôl. Potom sa už z veľkomesta začali presúvať priamo pod Himaláje.
„Cesty mimo veľkých miest sú jeden obrovský adrenalín,“ hovorí Ala. „V Indii sa jazdí vľavo, takže často vidíte priepasť, ktorá ohraničuje uzučké cestičky. Na mnohých miestach sa vozidlá dotýkajú spätnými zrkadlami, keď sa obchádzajú.

Niekde musí jedno auto cúvnuť, lebo dve sa neobídu. Stále trúbia, dávajú si tak znamenie, že prichádza úžina alebo nebezpečná zákruta, kde jeden musí čakať. Stačí malá chybička šoféra a ste v priekope. Nebála som sa však, ak sa tam chce človek niekam dostať, musí im veriť. Nie je možnosť na špekulácie, buď veríš a ideš, alebo nejdeš nikam.“
Veľké teplotné rozdiely
Spočiatku strávili na cestách aj celý deň. Až kým sa nedostali z preľudnených veľkomiest pod aspoň trošku pokojnejšie Himaláje. Pod horami strávili desať dní s dvomi zastávkami.
„Najskôr sme boli mimo ľadovca, kde bolo cez deň veľmi teplo a v noci sa ochladilo asi na nulu. Na ľadovci už boli teploty trošku vyrovnanejšie. Naokolo bolo menej vegetácie aj ľudí.“
Indovia vedia využiť záujem zahraničných turistov o ich veľhory. Pred vstupom do národných parkov nie je núdza o ubytovne a hotely. Zaujímavosťou je, že sa v nich nekúri. Cez deň netreba, v noci, keď teploty klesajú pod nulu, má veru našinec problém vydržať.
„Na noc dostane turista deky,“ rozpráva Ala. „Je tam bojler s teplou vodou, žiadne sprchy, len vedierko na poumývanie sa. V noci sme sa zahrievali dekami a ráno sme čakali na prvé lúče slnka. Je šokujúce, aké je horúce. Už od siedmej nás príjemne zohrievali.“
Oslabila ju chrípka
Aleniným cieľom bolo vystúpiť do výšky 4000 metrov nad morom po ľadovci, pod vrcholky Himalájí a stráviť tam noc. Pred samotným výstupom musela partia získať povolenia na vstup do národného parku a absolvovať prehliadku u miestneho lekára. Ten všetkým zmeral tlak, tep a u každého zisťoval, či je schopný ísť hore.

Deň pred plánovaným výstupom Alena ochorela. Horúčka, plný nos, sťažené dýchanie a kašeľ jej na sile nepridávali. Navyše, v priebehu dňa mali vystúpiť takmer tisíc výškových metrov.
„Musela som sa rozhodnúť, či pôjdem, alebo nie,“ hovorí Ala. „Necítila som sa dobre, ale vedela som, že druhýkrát sa tam už nemusím dostať. A bol to môj sen aj cieľ. Zbalila som si najnutnejšie veci a pridala sa k ostatným.“