TVRDOŠÍN. Vždy usmiata, otvorená, veselá a nápomocná. Na šikovnú a nadanú Tvrdošínčanku Máriu Serekovú, ktorá odišla na večnosť v úctyhodnom veku 86 rokov, spomínajú všetky generácie.
Nevedela povedať nie
Pani Mária desiatky rokov skrášľovala miestne kostoly. Bolo to zrejme niekedy v 80. rokoch, keď začala aranžovať kvety, vďaka ktorým boli tvrdošínske oltáre vždy upravené a ozdobené.
„Svojím úhľadným písmom písala pamätné listy k sviatosti krstu, manželstva či k prvému svätému prijímaniu,“ zaspomínali si zástupcovia tvrdošínskeho farského úradu.
Nadanú a vždy usmiatu tetušku z Krásnej Hôrky však nepoznali len susedia či farníci z mesta. Desiatky rokov ju totiž vyhľadávali ľudia z celej Oravy, ak nie ešte z väčšej diaľky. Zdobila poháre na svadby, na stužkové slávnosti, pomáhala reštaurovať sakrálne sochy, maľovala obrazy i krstné košieľky. Tie neraz cestovali aj ďaleko za hranice, najďalej zrejme až do Mexika.
„U nás boli dvere pre všetkých otvorené, mamina nevedela povedať nie,“ spomína syn Peter Serek, ktorý s ňou prežil celý život. „Pred štyrmi rokmi si zlomila ruku. Práve sme sa vrátili z nemocnice, keď k nám prišla návšteva, ktorá potrebovala vypísať košieľku. Mamina ju tak urobila ešte v ten deň jednou rukou. Zdobiť kostol prestala už dávnejšie, no ešte pred dvomi mesiacmi vypisovala mestskú kroniku a dorábala košieľky.“
Pracovala dlho do noci
Šikovnú tvrdošínsku aranžérku často oslovovali aj svadobčania, za krásny interiér kostola počas vysviacky jej vďačí aj rodina dnes už kňaza Martina Bakoša.
„Bolo to krásne a originálne,“ spomína Mária Bakošová. „Pani Marka, ako sme ju familiárne volali, bola vždy ochotná pomôcť, poradiť, bola usmiata, milá, nikdy nepovedala, že nemá čas.“
Vycvičili pudlíka, začali sa viac hýbať i pomáhať ostatným. Oravskí študenti získali ocenenie vojvodu z Edinburghu Čítajte Z malej osôbky vždy sršal entuziazmus a chuť pracovať a pomáhať. „Pamätám si, že po skončení piatkovej svätej omše sa vždy dobre naladená pobrala k svojej obľúbenej činnosti – zdobeniu oltára. Veľmi si dala záležať a bola tam vždy dlho do noci, len aby bol dom Boží vždy krásne vyzdobený. A my sme na druhý deň obdivovali jej úžasné dielo.“
S tetuškou sa Mária Bakošová naposledy stretla pred dvomi mesiacmi. Išla ju navštíviť, keď sa vrátila z nemocnice a poprosiť, či by jej neurobila krstnú košieľku.
„Ako vždy, ochotne súhlasila, aj keď bola zoslabnutá. Skláňam sa pred ňou, čo všetko dokázala, nech ju za to Pán odmení.“
Anjel na zemi
Beáta Medvecká vnímala pani Máriu nielen ako jedinečnú susedu, ale aj ako druhú mamu. „Vždy s ňou bolo dobre, pri nej sa každý z nás cítil ako v nebi,“ povedala.
„Naša tetuška nám nikdy neodmietla pomoc. Bola usmiata, veselá, nápomocná. Keď som ju bola nedávno pozrieť doma, aj básničku mi odrecitovala. Bola čistý anjel. Bude nám veľmi chýbať.“
