ÚSTIE NAD PRIEHRADOU. Kaplnka zo začiatku 20. storočia, šestnásť rodín, šesť dní práce a skvelý výsledok.
Kaplnke sv. Antona Paduánskeho vdýchli nový život kamaráti, ktorí sa spojili pre dobrú vec.
Na začiatku bol obyčajný povzdych
S výstavbou začali v roku 1898 a dostavali ju v roku 1904. Vtedy ešte v samostatnej dedine. Kaplnka stála na okraji cintorína, ktorý je tam dodnes. Podľa starých záznamov to bola pohrebná kaplnka Kohúthovcov z Ústia.
„Financovala ju rodina Antona Kohútha a jeho manželky Terézie. Zasvätili ju sv. Antonovi Paduánskemu, keďže fundátor Anton mal tohto svätca vo veľkej úcte,“ informoval trstenský historik Marek Ďurčo.
Keď v roku 1953 dokončili Oravskú priehradu a pod jej hladinou skončilo päť dedín vrátane dvoch kostolíkov na Ústí a v Osade, bola cintorínska kaplnka jediná, ktorú mohli veriaci využívať na bohoslužby. Kostol nahrádzala až do roku 1993, keď sa v dedine podarilo dostavať Kostol sv. Alžbety.
Odvtedy bola kaplnka takmer nevyužívaná. A tomu zodpovedal aj jej interiér. Opadaná omietka, zašednuté steny, špinavé podlahy, kúdoly prachu nielen na zemi, ale aj na laviciach a oknách.
Pred niekoľkými rokmi sa o sakrálnu stavbu začala zaujímať Renáta Tabačáková, ktorej rodina v dedine žije od jej vzniku, ešte z čias zatopenia starej Osady. Práve ona sa stará o to, aby sa na kaplnku nezabudlo.
„Často sme sa prechádzali okolo a pohľad na ňu do nás vnášal kus nostalgie,“ hovorí Renáta. „Raz som len tak mimochodom pred známymi nadhodila, aké by bolo krásne ju obnoviť.“
Vypestovali metrovú reďkovku, poschodovú cibuľu aj modré zemiaky. Manželia z Oravy skúšajú novinky Čítajte Návrat do minulosti
Kamaráti sa myšlienky hneď chytili. Po krátkej obhliadke zistili, že práce tam zase až tak veľa nie je. Vymaľovať, upratať, vyzdobiť, skrášliť kvetinami. Keďže kaplnku spravuje farnosť, partia nadšencov najskôr oslovila trstenského dekana. Myšlienku podporil. Dohodli termín, poskladali sa na farby, oslovili maliarov a koncom septembra sa všetci spoločne pustili do práce. Každý priložil ruku k dielu nezištne, bez toho, aby sa chcel zviditeľňovať alebo očakával chvály.
„Chceli sme, aby sa do kostolíka vrátil život a tí, ktorí tu žijú, si obnovili spomienky,“ priblížila dobrovoľníčka Silvia Pekarčíková hlavnú myšlienku, ktorá partiu viedla k rekonštrukcii kaplnky.
