NÁMESTOVO. V centre mesta pribudol ďalší, už dvanásty stolperstein – kameň zmiznutých. Je venovaný poslednému námestovskému rabínovi Jozefovi Reichovi. Informácie o ňom dával Karol Kurtulík, predseda občianskeho združenia Pamätaj, s Luciou Zuštiakovou dokopy niekoľko rokov.
Na Oravu prišiel z Moravy
V Námestovskom okrese žilo v roku 1942 až 273 Židov, takmer polovica bývala priamo v Námestove. Prvým rabínom v meste bol Herman Deutsch. Po jeho smrti na jeho miesto nastúpil syn Jozef, v polovici 19. storočia to bol Simon Lowy, po ňom Bernát Duschinsky a posledným rabínom v Námestove bol Jozef Reich.
Práve jemu venovali zatiaľ posledný stolperstein, pribudol v dlažbe na Hviezdoslavovom námestí, na mieste, kde kedysi žil.
Informácie o ňom a jeho rodine sa nedávali dohromady ľahko. Karolovi a Lucii sa pred pár rokmi podarilo zohnať vzácnu nahrávku, na ktorej bol rozhovor so Šarlotou, manželkou Jozefa Reicha. Táto nahrávka doplnila mozaiku informácií, ktoré historikom o rabínovi chýbali.
Najskôr ho vysťahovali
Jozef Reich prišiel do Námestova z Moravy, práve kvôli neobsadenému miestu úradu rabína. V tom čase to bolo jediné mesto, kde žili ortodoxní Židia a Jozef Reich bol jediný slobodný rabín na Slovensku.
Oženil sa až v roku 1933, zobral si Šarlotu, dcéru nitrianskeho rabína. Cesta na Oravu po svadbe trvala nekonečných osem hodín. Na nový domov si spomínala ako na malé mesto. Hoci mala priateľov, stále to boli pre ňu cudzí ľudia. A, žiaľ, pre udalosti, ktoré nastali, ich ani nestihla lepšie spoznať.
Jozef a Šarlota mali dve deti, Zuzanu a Izraela. Jozef však pri narodení jediného syna nebol, v roku 1938 ho vysťahovali z mesta. Podľa bydliska bol totiž považovaný za Maďara. Spolu s ním vysídlili z Oravy ďalších 32 ľudí.
Najskôr do Trstenej, potom do Košíc a odtiaľ na hranice s Maďarskom, kde boli tri tábory. Rodina nevedela, kde Jozef je. Šarlota sa snažila zohnať doklady preukazujúce, že je Slovák a nie Maďar. Ani námestovský úrad však neuspel, keď sa snažil získať pre rabína azyl v Nitre. Z tábora ho prepustili až po niekoľkých mesiacoch.
Deportácií sa neobával
Keď začali transporty, v noci 4. júna 1942 Šarlota s deťmi ušla k rodičom do Nitry. Jozef mal za nimi prísť neskôr. Deportácií sa neobával, ako rabín mal mať status akejsi chránenej osoby. Bol to však len klam.
Hneď na druhý deň ráno po neho prišla Hlinková garda. Odviezla ho s množstvom ďalších Židov do Tvrdošína na vlak smerujúci do Žiliny a odtiaľ priamo do koncentračného tábora. Väčšina sa už nikdy nevrátila. Jozefa 10. septembra 1942 v Majdanku zastrelili.
S televíziou v pätách pátral po nezvestnom ministrovi s dcérou, v lete našiel zamrznutú ženu Čítajte Šarlota sa ukrývala, aj ona mala byť v transporte s manželom. Deti nechala u rodičov a neskôr ich premiestnili do Budapešti k jej starým rodičom. Ochoreli však a museli sa vrátiť do Nitry.
Keď transporty na Slovensku na chvíľu prestali, Šarlotini bratia vykopali na Zobore bunkre, jeden pre chlapcov a druhý pre ženy s deťmi. Okrem vlastných do nich zobrala aj dve deti svojich priateľov.
V bunkroch sa ukrývali niekoľko mesiacov, starala sa o ne miestna žena. Keď sa to však dozvedel jej manžel, od strachu bunkre prezradil. Prišli gardisti, jedného z chlapcov zastrelili. V zime 1944 ostatných dobytčím vagónom previezli do Osvienčimu. Vtedy ešte verili, že idú do pracovného tábora.
„Bolo to hrozné, chceli, aby sme sa báli, aby sme trpeli, zabíjali ľudí za nič a verejne, aby sme to všetci videli. Všetko bolo detailne premyslené. Ľudia neverili tým, čo utiekli. Mali veriť. Keby verili, mohli zachrániť veľa životov,“ uviedla Šarlota v rozhovore pre nadáciu Survivors of the SHOAH, ktorú spravuje Steven Spielberg. Nadácia sa zaoberá vizuálnym spracovaním osobných svedectiev.
Dožila v Londýne
Do Osvienčimu cestovali týždeň, vo vagóne, kde bolo jedno vedro ako toaleta, nebolo tam miesto na sedenie a všade navôkol ležali na zemi mŕtvi spolucestujúci. Nevedeli, kam ich vezú, až kým pri zastavení nepočuli poľštinu. Vo vagónoch bolo ticho, aj deti boli ticho. V Osvienčime ich však nevyložili, pokračovali až do Terezína.
Tam začala najskôr selekcia a potom museli mŕtve telá vyložiť z vagónov. Šarlota spomínala, že ich vykladali ako balíky. Dostali izbu vedľa doktorovej. Ona mala jednu posteľ, jej deti druhú. Deti priateľov so sebou nebrala, aby ich nevystavila nebezpečenstvu.
Šarlota robila rôzne práce, najviac sa však starala o deti. Boli tam takmer pol roka. Za ten čas nepriviezli nikoho z jej známych, hoci pri každom transporte dúfala, že uvidí známu tvár. Jedlo mali raz denne, občas niečo ukradla pre najmenších. Za najväčšie šťastie považovala, že v Terezíne nestihli dostavať plynové komory.
Po oslobodení tábora v máji 1945 ich poslali vlakom do Bratislavy, kde posielali všetkých preživších. Tam stretla viacerých príbuzných. A zároveň zistila, koho už nikdy neuvidí, vrátane svojho manžela a otca ich dvoch detí. Koncom roku 1949 odcestovala s vdovcom Alexandrom Schweidom, ktorého žena a dve deti zomreli v tábore smrti, do Londýna, kde žili až do smrti.
Zachovala sa len jedna
Na hornej Orave boli tri židovské synagógy, v Námestove, Trstenej aj Tvrdošíne.
V Námestove sa nezachovala a bolo veľmi ťažké vôbec určiť, kde pred desaťročiami stála. K výstavbe existujú podklady z roku 1810 podľa projektu, ktorý vytvoril Michael Dlholutský. Kedy presne ju postavili, sa nevie, ale určite to bolo pred rokom 1850. Už vtedy totiž existovali plány na jej nadstavbu, no tie sa zrejme nepodarilo uskutočniť.
Počas druhej svetovej vojny synagógu zmobardovali. Roky nebolo známe, ako vyzerala a kde stála. Podarilo sa to určiť vďaka vizualizácii podľa zachovaného projektu, ktorú urobili študenti katedry architektúry STU v Bratislave. Žiaľ, historické fotky sa nezachovali.
Bolo aj dobre, aj zle, no kedysi sme sa toľko neurážali, hovorí storočná Oravčanka Čítajte Aj tvrdošínska synagóga má už najlepšie roky za sebou. Na rozdiel od námestovskej síce stojí, no z roka na rok viac chátra. Židia sa v Tvrdošíne začali udomácňovať zrejme na prelome 18. a 19. storočia. V 80. rokoch 19. storočia tam žilo najviac židovských obyvateľov – 280.
Bývali v centre mesta, kde mali obchody a živnosti. V roku 1885 vysvätili veľkú synagógu, vedľa postavili rituálne kúpele a židovskú ľudovú školu. Synagógu značne poškodili počas druhej svetovej vojny. Mesto ju predalo súkromníkom, tí sa viackrát menili a s nimi aj jej interiér. Celkom zmenila svoj vzhľad a stratila štatút pamiatky.
Dodnes zachovaná synagóga stojí v Trstenej. Tamojší Židia mali už v 18. storočí svoju modlitebňu, ktorá však neskôr pre narastajúci počet veriacich nestačila. Už v roku 1832 sa prvýkrát spomína synagóga.
Dnešnú podobu získala zrejme v roku 1880, ale súčasná modrá fasáda nie je pôvodná. V marci 1912 pri veľkom požiari vyhorela. Po vojne ju využívali ako sklad. V roku 1962 bola zoštátnená.
Po roku 1989 ju opäť získala židovská náboženská obec a desaťročia ju využívali súkromníci na podnikateľské účely. V roku 2020 ju dostalo do dlhodobého nájmu mesto, ktoré ju chce využívať na kultúrne podujatia.
Práca, ktorá má zmysel
Na cykle podujatí, ktoré v predposlednú septembrovú nedeľu pripravilo občianske združenie Pamätaj pod záštitou Richarda Dudu, predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, mesta Námestovo a Rímskokatolíckou cirkvou – farnosť Námestovo prišiel aj vzácny hosť, 89-ročný emeritný profesor Yohanan Friedmann z Jeruzalema. Narodil sa v Zákamennom a je príbuzným manželov Kleinovcov, ktorí už majú svoje stolperstein na námestovskom námestí.
Či pribudnú ďalšie kamene zmiznutých v Námestove, Karol Kurtulík teraz povedať nevie. Teší ho však, že v ostatných rokoch ho oslovuje čoraz viac ľudí z celého sveta, potomkovia Židov kedysi žijúcich v Námestove a okolí, ktorí z veľkej časti zahynuli v koncentračných táboroch.
„Slovensko bolo pre nich roky čiernou dierou, neradi o ňom počúvali, nieto ešte aby tu prišli. Ale odkedy sa viac venujeme vtedajším udalostiam, začínajú sa na našu krajinu inak pozerať a mňa to veľmi teší. Je to zadosťučinenie mravenčej práce, ktorú s mnohými dobrovoľníkmi robíme,“ dodal Karol Kurtulík.
Súčasťou slávnosti bola výstava Žili medzi nami III., koncert operných, operetných a židovských melódií aj sympózium. Vyvrcholila večerným koncertom Mozartovho requiem v námestovskom Kostole sv. Šimona a Júdu.
Čierny pamätný deň
Deviaty september je na Slovensku pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia. V tento deň v roku 1941 Slovenský štát ratifikoval Židovský kódex, ktorý zbavil 80-tisíc slovenských Židov občianskych a hospodárskych práv. Mal byť ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. O pol roka neskôr začala deportácia Židov do koncentračných táborov. Vtedajšie slovenské fašistické vedenie navyše platilo nacistom 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného Žida. Toto rozhodnutie bolo medzi nemeckými satelitmi bezprecedentné. Na oplátku Nemci povolili Slovensku ponechať si všetok skonfiškovaný majetok.
Z kupoly sa ozýva dunivý zvuk. S takýmto prípadom sa žilinskí pamiatkari ešte nestretli Čítajte
