KRIVÁ. Nieto vari Oravca doma i v zahraničí, ktorý by nepoznal aspoň jedno jeho knižné dielo alebo esej či zamyslenie nad udalosťami nášho kraja, dedín, osobných príbehov.
Zásluhou spisovateľa, jazykovedca a publicistu Antona Habovštiaka má naša Orava najlepšie zdokumentovanú pestrosť a výnimočnosť svojich nárečových prejavov zo všetkých oblastí Slovenska a zároveň mnohé osobitnosti, ktoré vyplývali z z roľníckej, drevorubačskej, pltníckej, plátenníckej či náboženskej povahy oravského človeka.
Otec musel za more
Anton Habovštiak sa narodil 22. septembra 1924 v Krivej v typickej oravskej roľníckej rodine, z ktorej dvora vychádzal okrem zimy takmer denne volský záprah, z ovčína sa prihovárali ovce, kotkodákali sliepky a výrazným zdrojom živobytia boli dve kravy.
Jeho otec však krátko po jeho narodení musel odísť za prácou a zárobkom do Kanady, pretože doma nebolo iného výhľadu. Pôvodne plánoval na tri až štyri roky, no tamojšia hospodárska kríza mu jeho pobyt natiahla na dlhých desať rokov, na ktoré mladý chlapec smutne spomínal. Nahrádzal mu to jeho starý otec, tiež Anton, popri roľníctve bol aj vynikajúcim murárom domácich pecí a kachieľ, no aj garbiarom a kožušníkom i pltníkom, ktorý splavoval ich konvoje aj dolu Váhom a Dunajom až do Budapešti.
S televíziou v pätách pátral po nezvestnom ministrovi s dcérou, v lete našiel zamrznutú ženu Čítajte Základnú školu navštevoval doma v Krivej, kde duchovný Viktor Milan doviedol rehoľné sestričky z Kongregácie sestier Sv. kríža. Mali za sebou vynikajúce pedagogické školenie a ich zásluhou sa viacerí usilovní žiaci dopracovali až k vysokoškolskému vzdelaniu.
Štúdium pretkávali životné skúšky
Práve rehoľné sestričky presvedčili Antonových rodičov, že chlapec má na viac, ako len voly poháňať. V škole prospieval sústavne na samé jednotky, pekne spieval a kreslil. Rodina s tým moc nesúhlasila, lebo s ním počítali na gazdovstve. Vtedy sa im však narodil druhý chlapec Jozef a ten ho vytrhol od brázdy a biča.
Najprv študoval na gymnáziu v Trstenej, potom v Dolnom Kubíne a nakoniec v rokoch 1946 – 1951 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave v odbore slovenčina a francúzština.
Na neľahké sociálne pomery po druhej svetovej vojne mu však ešte priložil v roku 1947 požiar rodičovského domu, ťažké ochorenie matky a v roku 1949 aj smrť jeho otca vo veku nedožitých päťdesiat rokov. Rehoľné sestričky však matku vyliečili, hoci jej lekári veľkú nádej nedávali, a za pomoci príbuzných rodín z Krivej ho nevyhodili zo štúdia pre kontingenty. A tak s ich a Božou pomocou štúdiá dokončil.
Oravské nárečia rozdelil na tri
Už ako vysokoškolák sa však zapájal do spolupráce na výskume slovenských nárečí, ktoré viedli profesori Eugen Paulíny a Jozef Štolc. Antona Habovštiaka zaujímala predovšetkým Orava, no aj Turiec a Gemer. Výsledkom výskumu bol v roku 1984 veľký Atlasu slovenského jazyka s mapovými prílohami, ktorý je dnes pokladom slovenského kultúrneho dedičstva.
V roku 1965 vyšlo na vyše 540 stranách súborné dielo Oravské nárečia. V ňom sa Habovštiak detailne zaoberá všetkými aspektami oravského rečového prejavu a delí ho na dolnooravský, strednoravský a hornooravský. Obsahuje aj detailné mapové prílohy.
Tretia významná oblasť jeho odbornej vedeckej činnosti bol Všeslovanský jazykový atlas, na ktorom spolupracoval s jazykovedcami zo všetkých slovanských krajín do konca života.
Predišiel nenávratnej strate
V styku a pri rozhovoroch s ľuďmi na vidieku ho však zaujali aj ich mnohé životné príbehy, osudy, povesti i rozprávky tak, ako sa zachovali v mysliach Oravcov. Počúval ich v povojnovom období a keď sa na tie isté miesta a adresy vrátil o 10 aj 15 rokov, zistil, že vzácni svedkovia oných čias už buď nežijú, alebo ich už choroby a rôzne postihnutia vyradili zo života a nie sú schopní sa na mnohé veci rozpamätať.
Bolo aj dobre, aj zle, no kedysi sme sa toľko neurážali, hovorí storočná Oravčanka Čítajte Pojala ho úzkosť nad obrovskou prázdnotou, ktorá nastáva odchodom týchto ľudí a tým aj nad nenávratnou stratou. Preto urýchlene brázdil oravské cesty po dedinách, aby sa zachovalo aspoň dačo. Zápisy potom spracoval a zverejnil v desiatkach kníh, ktoré detailne odzrkadľujú život našich ľudí od konca 19. storočia po súčasnosť.
Z najvýznamnejších hodno spomenúť Pastierik a zbojníci (1963), Tri víly na salaši (1966), Kráľ a múdry sedliak (1972), Proroctvo kráľa Mateja (1970). Mimoriadne cenná je kniha Oravci o svojej minulosti (Osveta, Martin, 1983). Obsahuje vzácne, autentické dokumenty nielen z jednotlivých období celého roka, ale aj svadobných udalostí, krstov, zvykov, obyčajov, histórie a podobne. Mnohí čitatelia si ju zo všetkých jeho diel cenia najviac.
Zo zbierok esejí sú známe Oravské chodníčky (1985), Dni sviatočné a všedné (1995), Volanie domova (1992), Aj také sú Božie cesty (1995) atď.
Sestru Zdenku poznal osobne
Osobitne ho zaujali osudy skupín, ktoré boli prenasledované a väznené komunistami za náboženskú orientáciu a činnosť. Takou bola napríklad dnes už blahoslavená rehoľná sestra Zdenka Schelingová, rodáčka z Krivej, ktorá zomrela následkom nepredstaviteľného mučenia a utrpenia v mladom veku za pomoc prenasledovaným kňazom.
Anton Habovštiak ju osobne poznal a jej príbeh spracoval v knihe Za mrakmi je moje milované slnko (1996). Do týchto čias už vyšlo šesť vydaní tejto vzácnej publikácie. Tak vyšiel v roku 2002 aj jej zápisník zostavený a komentovaný Antonom Habovštiakom pod názvom Meditácie sestry Zdenky.
Tŕnistú cestu rehoľných sestier všetkých rádov a komunít po roku 1950 spracoval v diele Cesta kríža (1992). Vyše 1500 ich bolo internovaných vo väzniciach a pracovných táboroch najmä v Čechách, kde prežili 20 až 40 rokov.
To bola odplata minulého režimu osobám, ktoré sa vzorne starali o chorých v nemocniciach, siroty v sirotincoch, učili v školách a za vojny ošetrovali ranených partizánov.
Anton Habovštiak spolupracoval aj so Slovenskou televíziou, pre ktorú spracoval Malé biblické príbehy (2000). Viaceré jeho vedecké i beletristické práce boli preložené do cudzích jazykov.
Neunikol ani ŠTB
Anton Habovštiak dovedna napísal 57 kníh. Tento rozsah je takmer neuveriteľný, ak si predstavíme, že ho napísal človek, ktorého zároveň celý život trápili zdravotné problémy.
Za života podstúpil osem operácií, po jednej prežil aj klinickú smrť. Okrem toho neunikol ani bystroočkom ŠTB, dvakrát bol krátkodobo väznený, vyšetrovaný a podozrievaný v súvislosti s Kolakovičovskou skupinou, ktorá sa aktivizovala pod názvom Rodina. Pri tom všetkom sa dožil pomerne vysokého veku, zomrel 14. apríla 2004.
Za svoju prácu dostal mnoho významných ocenení od SAV, Slovenského literárneho fondu a Konferencie biskupov Slovenska. V roku 2005 mu prezident Ivan Gašparovič udelil Pribinov kríž I. triedy in memoriam.
V nedeľu 22. septembra o 11.30 h v Krivej odhalia Antonovi Habovštiakovi pamätnú tabuľu na dome č. 8, kde prežil detstvo a mladosť.
Autorka je neterou Antona Habovštiaka.
Všade sú úplne zničené školy a kostoly, hovorí Tomáš Sklárčik, ktorý pomáha vojnou sužovanej Ukrajine Čítajte
