DOLNÝ KUBÍN. Sme mikroskopickí ľudia, tvrdí o sebe a partii dobrovoľníkov Dolnokubínčan Tomáš Sklárčik.
Bol jedným z tých, ktorí sa po vypuknutí vojnového konfliktu u našich východných susedov okamžite vybrali pomáhať na hranicu. A zotrval doteraz, na svojej dodávke pravidelne vozí na Ukrajinu humanitárnu pomoc.
S vojnovým reportérom Tomášom Forróm založil skupinu Pomôžme prežiť Ukrajine.
Po ruskom útoku na detskú nemocnicu v Kyjeve sa im podarilo vyzbieral slušnú sumu peňazí. Použijú ich na zorganizovanie oddychových pobytov pre deti zo zasiahnutej nemocnice.
Na Donbase pomáha miestnemu duchovnému rekonštruovať starú faru, menia ju na komunitné centrum. Aj keď najväčšie mestá tohto regiónu Krematorsk a Slaviansk sú takmer vyľudnené.
Z najväčšieho sídliska v Európe zostali ruiny, nie je tam jediný nepoškodený panelák.
Obyvatelia sa napriek všetkému snažia žiť normálne. Chodia do práce, navštevujú kaviarne, podnikajú. V Charkove zriadili v stanici metra provizórnu školu.
Šok z vojnového konfliktu u našich východných susedov postupne opadol, väčšinu ľudí opäť pohltili každodenné starosti a vojnu vnímajú už len ako bežnú súčasť správ. Vy ste zotrvali a pomáhate nielen na diaľku, ale aj osobne, pravidelne vozíte pomoc do Kyjeva, Ľvova a na Donbas. Prečo?
Povedzme, že nerád odchádzam od rozrobenej práce, možno preto, že sme pri tom boli od začiatku. Ešte v ten deň, keď sa začala vojna, sme sa partia Dolnokubínčanov vybrali pomáhať na hranice. Vtedy sme nevedeli, čo nás čaká.
Išli sme s tým, že budeme variť aspoň čaj. Postupne sme získavali kontakty, väzby na ľudí, mali viac informácií. Zdalo sa mi efektívnejšie doručovať pomoc osobne ako anonymne, nikdy neviete, či sa naozaj dostane tam, kam má. S ľuďmi na Ukrajine už máme vybudovanú dôveru, nechcem ich sklamať, zradiť.
Na slovensko-ukrajinskej hranici ste sa zoznámili s Tomášom Forróm, vojnovým reportérom, a Lukášom Belejom, dobrovoľným hasičom z Prešova. Založili ste skupinu Pomôžme prežiť Ukrajine. Čomu presne sa venujete?
Tomáš Forró sa pred dvomi rokmi na jeseň vrátil z Ukrajiny. Povedal, zima tam bude pre ľudí zlá. Rozhodli sme sa teda urobiť zbierku na nákup sviečok, generátorov a iných vecí a odviezť ich na Ukrajinu.
Tomáš s Lukášom vtedy prešli celý front, od Charsonu po Charkov, rozvážali sme pomoc predovšetkým pre odkázaných obyvateľov.
Problém mali starí a nevládni ľudia žijúci v bytovkách. Veľmi ťažko sa k nim dalo dostať. Veľké humanitárne organizácie síce dovezú pomoc, no obvykle zastavia niekde v centre mesta, rozdajú, čo majú, a tým sa to končí. Kto si po pomoc nepríde sám, nedostane nič.
Po tom všetkom sme si povedali, že nechceme skončiť, že našu činnosť ešte rozšírime. Síce nie sme veľká organizácia, nedokážeme naraz poskytnúť obrovskú pomoc, no dokážeme pomáhať adresne. Presne vieme, kde skončilo každé jedno mydlo. Veľa Ukrajincov je totiž odkázaných iba na to, čo dostanú.
Je takých dobrovoľníkov ako vy na Ukrajine viac?
Áno. Niektorí sa tam dokonca rozhodli žiť, aby mohli pomáhať. Je tam veľa Nemcov, Britov i Čechov.
Jeden americký kňaz z Apoštolskej cirkvi, ktorý žil na Slovensku, nerobí nič iné, len vozí potrebný materiál na Ukrajinu. Cirkev sa mu skladá na plat. Sú to takí mikroskopickí ľudia, nemajú žiadne bočné úmysly, chcú len pomôcť.
Polícia zadržala muža, ktorý lákal dievčatá do auta pozrieť sa na psíka Čítajte Ste zamestnaný, máte rodinu, tri deti. Práci pre Ukrajinu sa venujete vo svojom voľnom čase, ako to stíhate?
Musel som sa vzdať niektorých svojich záľub, prestal som napríklad bicyklovať. Vždy musíte niečo obetovať.
No keď som doma, nie je to také hrozné, obvykle hodina denne. Ak sa chystáme na Ukrajinu, zaberie to viac času.
S chalanmi máme rozdelené úlohy. Jeden sa stará o granty, ja mám na starosti vyúčtovanie, ďalší dáva dokopy fotky a má na starosti sociálne siete.
Odkiaľ máte peniaze na fungovanie a zabezpečovanie materiálnej pomoci?
Z rôznych zbierok, fondov, nadácií, od súkromných prispievateľov, niečo sme v minulosti dostali od štátu.
Podľa čoho si plánujete cestu na Ukrajinu?
Väčšinou, keď sa nám podarí nazbierať viac vecí, aby sme mali čo odovzdať. Alebo keď sa niečo udeje a treba rýchlo pomôcť, tak raz za mesiac.
Do Ľvova chodievame na otočku, na Donbas je to na dlhšie, len cesta trvá tri dni. Naše kontakty nám dajú vedieť, čo a kde potrebujú.
Raz sme do Kyjeva viezli medicínsky sonograf, teraz nám prišlo dvetisíc požiarnych certifikovaných montérok a kamión s nábytkom z jednej zrušenej ubytovne.
Ak aj nemáme plno, autá vyťažíme hygienickými potrebami, ktoré nám za výhodných podmienok predáva spoločnosť Dixi.
Dokážu Ukrajinci využiť všetky veci, ktoré získate?
V podstate áno, no záleží aj od situácie. Teraz by sme asi ťažko hľadali umiestnenie pre ženské letné veci.
Naopak, chlapské tepláky a tričká, tie sú veľmi potrebné. Do nemocníc. Keď prijmú vojaka, rozrežú mu uniformu a leží tam len tak, treba ho do niečoho obliecť. A na to sú vhodné tričká a tepláky.
Také vlhčené obrúsky, poviete si, obyčajná vec. Ale vojaci sa s nimi vedia v zákope „osprchovať“. Lepšia by bola, samozrejme, suchá sprcha, lenže tá je strašne drahá.
Ide zima, budú potrebné zákopové sviečky. Je to vlastne roztopený parafín s knôtom vo väčšej konzerve. Dajú sa nad nimi zahriať ruky aj uvariť trocha vody.
Vozíme tiež špeciálny materiál na kamuflážne siete, tam sú ťažko dostupné. Dnes sme kupovali nehorľavé ochranné štíty pre hasičov. Stále treba drony, solárne generátory, 3D tlačiarne.
No a každodennou nutnosťou sú pracie prášky. Medici a vojaci perú každý deň. Na Ukrajine sú pracie prášky drahé, neviem prečo, no sú. Ak u nás zaplatíme za prášok šesť eur, tam dvadsať.
Oravské obce získali viac ako 100-tisíc eur Čítajte Ako obvykle vyzerá vaša cesta na Ukrajinu?
Chodievame na svojich autách. Potrebujeme pas a colnú deklaráciu, zoznam tovaru, ktorý vezieme. Na Slovensku to vyžadujú, Poliaci nie.
Ukrajinci majú svoje formuláre. Nimi sa preukážeme a príjemcovia, ktorým odovzdáme pomoc, potom musia do 30 dní vydokladovať, že ju prijali, a do určitého termínu, komu ju dali.
Do Kyjeva sa snažíme doraziť za jeden deň, potom smerujeme do Charkova a na Donbas. Až do Krematorska sa dá pohodlne dostať. Po Ľvov vedie klasická okresná cesta, aké sú aj u nás.
Do Kyjeva nás zdržiava hustá premávka. Od Ryvneho do Charkova ideme štvorprúdovkou, ktorú Ukrajinci síce nazývajú diaľnicou, ale sú na nej odbočovacie pruhy a pohybujú sa po nej bežne chodci.
No a do Slavianska na Donbase vedie cesta, ktorú možno prirovnať k našim cestám prvej triedy. Iba na jednom mieste chýba most, tam sa prechádza cez náhradné premostenie.
Od Slavianska je front vzdialený asi 20 kilometrov. Tam už nechodíme, obyčajných civilistov by tam aj tak nepustili.
Takže až po frontové línie sa dokážete pohybovať po celej krajine?
Samozrejme. Našinci si mylne predstavujú, že keď je tam vojna, pre všetkých a všade sa zastavil čas. Život tam ale beží. Musí.
Ľudia musia chodiť do práce, splácať úvery, platiť za elektriku. Len obyvateľom, ktorí žijú v tesnej blízkosti frontu, štát hradí minimálne náklady, napríklad na bývanie.
Obchody sú otvorené, zásobované, všetko funguje v takom režime, ako je to v danom regióne možné. Každý sa snaží nejako prežiť.
V auguste ste sa vrátili z východnej Ukrajiny, ako to tam v súčasnosti vyzerá?
Slaviansk a Krematorsk sú posledné väčšie mestá pred Rusmi okupovaným územím. Boli to jedny z prvých miest, ktoré Rusi v roku 2014 obsadili. Odvtedy tam neboli. Momentálne v nich žije len minimum civilistov.
V oboch mestách sú prevažne vojaci, ktorí majú prenajaté byty od odídencov. Odtiaľ ich armáda vysiela do bojov.
V Slaviansku nahradil miestneho farára, ktorý ochorel, kňaz Julián z Odesy. Keďže vie po slovensky, nadviazali sme bližší kontakt. Pomáhame mu s prestavbou starej fary. Chce ju prebudovať na komunitné centrum. Je zaujímavé, že i keď je väčšina Ukrajincov pravoslávna a katolíci tvoria iba malé percento veriacich, v celej krajine pomáhajú hlavne katolícki duchovní.
