BREZOVICA. Takého významného jubilea sa v dedine dožila zrejme jediná. V obecnej kronike nikto taký nie je a na iného storočného Brezovičana si nespomínajú ani miestni pamätníci. Mária Kaníková, rodená Škuláňová, prišla na svet prvého septembra 1924. Sté narodeniny oslávila v kruhu najbližších.
Modlí sa rada a často
„Asi len preto, že som sa toľko modlila, mi Boh doprial taký dlhý život, chvalabohu, aj zdravie mi na ten vek ešte celkom dobre slúži,“ hovorí s úsmevom sympatická babička. „Kedysi sa mi aj posmievali, že sa len modlím. A vidíte, ako sa mi Pán Boh za to odplatil.“
Nohy jej už síce neslúžia ako kedysi, starajú sa o ňu príbuzní, najmä prostredný syn s manželkou, pamäť ju však zatiaľ, aj napriek vysokému veku, ešte celkom nesklamala.
Hoci si už nepamätá na detstvo a občas jej vypadne, koľko má detí či vnúčat, z obdobia konca druhej svetovej vojny má celkom jasné spomienky.
Topánky po mŕtvom vojakovi
„Celých deväť týždňov sme sa museli ukrývať,“ rozpráva babička. „Poriadne sme nespali, stále sme boli oblečení, aby sme mohli kedykoľvek utekať, ak by bolo treba. Schovávali sme sa hocikde, len aby nás nezabilo. Všetky domčeky boli drevené, stále čosi horelo. Najskôr boli Rusi vo Vitanovej, ale keď prišli až do dediny, aj tu sa bojovalo.“
Exotický pavúk zaplavil oravské lúky a záhrady, je agresívnejší ako naše bežné križiaky Čítajte Vtedy sa viacero Brezovičanov ušlo ukryť do lesov pod Skorušinu. Vytlačili ich tam ruskí vojaci, bez ničoho, utekali len s tým, čo mali na sebe. Mária nemala topánky. Niekto zobul mŕtveho ruského vojaka, aby nemusela po lese behať bosá.
„Všetci sme plakali. Za nami sme počuli streľbu a videli sme žiaru, horela takmer celá dedina. Umývali sme sa v potoku, spali sme na tráve.“
Postele si ľudia urobili z vetiev stromov. Jesť nebolo čo. Jednej noci ktorýsi muž zišiel do dediny a priniesol kvalitnejšiu múku. „Z kameňov z potoka urobil špahriet, zamiesil na maskál a upiekol nám ho. Taký bol fajný. Nemali sme čo do úst, dobre nám padol. Hneď sme trošku sily nabrali, ale ešte dlho sme sa trápili.“
Narodila sa malá Betka
V skupine utečencov bola aj žena krátko pred pôrodom. Lekára nebolo, do dediny sa vrátiť nemohli. Keď prišli bolesti, pomáhal, kto vedel. V horách sa pod rúškom vojnou poznačenej noci zrodil nový život.
