TVRDOŠÍN. Čas a technika bežia vpred veľkou rýchlosťou. Tridsať rokov nie je taká dlhá doba, ale čo všeeeetko sa od konca minulého storočia podnes zmenilo aj v tvorbe a výrobe novín.
Sme s vami už 30 rokov Čítajte Práca na počítačoch bola v plienkach, prvé mobily ako obrovské tehly, na prenos z počítača do počítača slúžili diskety, internet, info z Googlu, sociálne siete, nič také neexistovalo. Ale zato existovalo – aj v pracovných vzťahoch – viac prajnosti, dodržiavali sa termíny splatnosti, ľudia si viac dôverovali, novinári chodili za obsahom viac do terénu, medzi ľudí.
Zopár príkladov na tú dobu z redakčnej kuchyne Našej Oravy rokov 1994 – 2000.
Taký divný dátum
Prvé číslo dvojtýždenníka, regionálneho magazínu, okresného magazínu, okresných novín a napokon týždenníka Naša Orava, novín troch okresov, vyšlo 31. augusta 1994. Prečo taký divný dátum? Určila ho nakontrahovaná inzercia s najneskorším termínom zverejnenia k tomuto dátumu.
Na Consule v obývačke
Aj napriek tomu, že na trhu bolo v čase vzniku Našej Oravy viac novín, jej vydavatelia mali iné predstavy o obsahu novinového titulu, ktorý by čitateľa zaujal – informoval, pomohol, pobavil.
Prvé vydanie novín vzniklo v obývačke, na kufríkovom písacom stroji Consul, darčeku, ktorý mi otec kúpil ešte ako žiačke ekonomickej strednej školy za dve predané prasiatka. Na prvé základné výdaje za noviny zarobil prostriedky manžel v lese ako pilčík.
Články som písala na Consule aj preto, lebo počítač bol pre mňa strašiak, resp. stroj, ktorému môžem nesprávnym kliknutím ublížiť, pokaziť ho. Po prvom vydaní novín už František Teťák, ktorý nám v Námestove robil novinovú sadzbu a grafiku, dodané texty prepisovať do počítača odmietol, a tak v priebehu dvoch týždňov, do nasledujúceho vydania, som sa musela počítača „prestať báť“.
Radšej si kúpte stánok
Skôr než sme začali noviny vydávať, vybrala som sa na skusy za kolegami do Žilinského večerníka. Zbláznila si sa? Vydávať noviny na Orave, a k tomu so štyrmi malými deťmi od 1,5 do 9 rokov?
Noviny nevydávajte, ale predávajte! Kúpte si stánok a popri novinách predáš aj kávičku či iné drobnosti a budete si žiť so spokojnou hlavou, bez stresu.
Po pár číslach to zabalíte
Noviny formátu A4 tlačila Tlačiareň Kubík v Rabčiciach, zameraná na tlač kancelárskych dokladov. Keďže sme žiadali, aby noviny neboli tlačené na bielom papieri, ale podobnom novinovému, Jozef Kubík sa snažil vyhovieť a prvé čísla vytlačil na papieri približne sivej farby.
Náklad novín sme zakaždým menili, podľa čísel predaja, a tak sa občas stalo, že farebného papiera nebolo práve dostatok a niektoré výtlačky vyšli so sivým obalom a bielym vnútrom, alebo sa farba strán striedala. Čitatelia sa určite čudovali.
Naša Orava – MY Oravské noviny: Máme za sebou prvých dvadsať rokov Čítajte Aj my sme sa čudovali, keď sme požiadali pána Kubíka o vystavenie faktúry za prvé číslo novín. „Óóój, zaplatíte mi, keď sa vám budú noviny predávať. Ale ja moc neverím, že sa vám to podarí a po pár číslach to zabalíte,“ prognózoval nám vydavateľskú budúcnosť náš prvý tlačiar, inak veľmi spriaznená duša.
Falcovačka v kuchyni
Dvojstránky novín priviezol z Rabčíc manžel do nášho bytu a v kuchyni sme ich obaja skladali asi tak, ako volebná komisia skladá hlasovacie lístky do volebných obálok. V noci Naša Orava putovala z Tvrdošína do Dolného Kubína, odkiaľ sa distribuovala do novinových stánkov a na pošty.
Deti, samozrejme, videli neustály kolotoč svojich rodičov, a tak chceli byť užitočné tiež. Tajne zobrali niekoľko výtlačkov a išli k rodine, susedom rodiny, ba, neskôr sme sa dozvedeli, i na námestíčko a noviny predávali. Keď priniesli, natešené, nejaké mince, dostali namiesto pochvaly poriadnu hubovú polievku, na ktorú spomínajú dodnes.
Tú Našu Oravu zadarmo
K 1. výročiu novín sme dali čitateľom darček – slávnostné číslo Našej Oravy zadarmo. Boli, samozrejme, prekvapení i potešení. Niektorí, keďže sa s týmto titulom novín zrejme stretli prvýkrát, prišli do stánku aj o dva týždne a pýtali si tú Našu Oravu zadarmo.
Noviny, ako je to bežné stále, žili najmä z inzercie. Začiatkom 90. rokov každý, kto si inzerciu v novinách objednal, za ňu v dobe splatnosti aj zaplatil.
Keďže Naša Orava, dielo bežného mladého manželského páru, nemala žiadne ekonomické, politické či akékoľvek iné finančné zázemie, v rubrike pod spomínaným názvom na titulnej strane v nejakom období oslovovala samosprávy, podnikateľov, verejnosť s prosbou o finančnú pomoc na podporu vydávania novín.
A pozitívne reakcie v podobe pomoci prichádzali. Najväčšiu finančnú pomoc novinám venovalo mesto Dolný Kubín.
Aj noviny pomáhali
Na Našu Oravu sa obracali ľudia, ktorí potrebovali pomoc pre ťažko chorých členov rodiny, matka sirôt žiadala o pomoc pri komplikáciách s vybavovaním sirotských dôchodkov či Oravci, ktorí sa v centrálnej tlači dočítali o tragédii malého Kolomana z východného Slovenska, ktorému pre zlú starostlivosť rodičov v byte v zime odmrzli nôžky a museli mu ich amputovať.
Dnes už má Koloman približne 30 rokov a je z neho vraj celkom úspešný mladý muž. Čitatelia posielali peniaze na redakciou zriadený účet i hračky a ochotne pomáhali.
Mnohé ocenenia
Redaktori získali za články nemálo novinárskych ocenení v rôznych celoslovenských súťažiach, v súťaži miestnych novín 2. miesto v roku 2004, 1. miesto v roku 2007, nomináciu na Novinársku cenu 2006 v kategórii najlepší regionálne publikovaný príspevok v printových médiách, ocenenie v celoslovenskej súťaži Život bez drogy atď.
Prišiel aj premiér
V roku 2000 bol na návšteve Tvrdošínskej mliekarne a mesta Tvrdošín vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda. Ako osobu non grata ma do priestorov mliekarne odmietli pustiť, a tak som premiéra pozvala, aby navštívil našu redakciu. Mal to po ceste. Neodmietol.
Spomínam si, ako nám ochranka v redakcii pred návštevou prekontrolovala všetky miestnosti, potraviny, ktorými sme hodlali pohostiť vzácnu návštevu aj na to, ako počas asi 20-minútovej návštevy stáli autá na medzinárodnej ceste v dlhočizných radoch. Mnohí z nich určite hromžili, ale nás potešila návšteva i debata s Mikulášom Dzurindom – bola úprimná a srdečná.
Štafetový kolík podali silnému vydavateľovi
Po Veľkej noci v roku 1999 nám administratívna pracovníčka oznámila, že do redakcie prišla návšteva, zanechajúc nám odkaz, že hodlá kúpiť noviny Naša Orava. Brali sme to ako nevydarený vtip, pretože noviny sme vnímali ako naše piate dieťa, a deti sa predsa nepredávajú.
10 x 10 na počesť 10. výročia Našej Oravy Čítajte Po osobných rokovaniach sme nakoniec uznali, že noviny budú potrebovať na svoj rozvoj výraznejší kapitál, že budú súčasťou veľkého medzinárodného vydavateľstva centrálnej i regionálnej tlače na Slovensku, a tak sme ten pomyselný štafetový kolík spomínaný v úvodnom článku úvodného vydania po takmer piatich rokoch podali silnému vydavateľovi.
Ten Našu Oravu, dnes pod názvom MY, prináša čitateľom už 30 rokov, aktuálne ako jediný regionálny týždenník na Orave.
A keďže prognózy hovoria, že regionálne médiá prežijú dlhšie ako denníky, prajeme Našej Orave, teda MY, aby tu boli tak dlho ako my, Oravci, a aby strany týchto novín patrili najmä Oravcom.
