ZUBEREC. Niekdajší drevorubačský zrub stál v horách už začiatkom minulého storočia. Na konci vojny slúžil ako provizórna nemocnica a úkryt štrnástich ranených partizánov. Na sklonku vojny ho vypálili nemeckí vojaci, ktorí ich tam hľadali, no našli už len prázdnu budovu. Zhorela takmer do tla.
Podľa pôvodného vzoru ju Zuberčania znovu postavili v 50. rokoch. Za desaťročia sa však už aj na povojnovej drevenici nachádzajúcej sa vysoko v horách podpísal zub času. Vďaka Klubu seniorov horskej služby v Zuberci a mnohým dobrovoľníkom však bude ďalšie roky slúžiť turistom a pripomínať udalosti, ktoré sa v nej a v jej okolí pred 80 rokmi udiali.
Útok v Roháčoch
V decembri 1944 dostala partizánska rozviedka pohybujúca sa v Roháčoch hlásenie, že sa vo Vitanovej a Oravskom Bielom Potoku zoskupujú Nemci. Vojaci však bojovníkov v horách napadli z celkom inej strany než očakávali.
„Prišli od chrbta, cestu im museli ukázať domáci kolaboranti. Prešli zrejme náročným terénom masívu Osobitej,“ približuje vtedajšie udalosti Zuberčan Milan Mikláš.
Z Roháčov sa mali partizáni presunúť na Liptov. So štrnástimi ranenými druhmi sa však cez zľadovatené Roháče v treskúcej zime vybrať nemohli. Veliteľ im deň pred útokom poradil, aby ranených ukryli v malom zrube v horách, o ktorom vedel len málokto.
Snaha povstalcov ochrániť rafinériu pred Nemcami zlyhala po pár minútach Čítajte „S pomocou domácich obyvateľov sme ho našli na úpätí Salatína, s ranenými tam zostali aj študent medicíny Juraj Bernát a dve zdravotné sestry Katka a Božena Šimanová,“ napísal pred rokmi generál Stanislav Majewski.
Nemohli ujsť
Útok začal hneď druhý deň zhruba o desiatej ráno, Nemci spočiatku útočili mínometmi a granátmi. Nemecké strely prebíjali drevené steny chaty pod Roháčmi i hospodárskej budovy.
„Vyskakujúc z oblokov i dverí padali partizáni zasiahnutí strelami z automatov. Do koryta potoka utiekli aj dve sanitárky Anna Stoliarová a Julka Podolinská,“ opisuje Milan Mikláš.
Brigáda ešte mala šancu ujsť, namiesto toho však Nemcom vyhlásila boj. „Museli sme, pretože ku kolibe, kde sme nechali našich štrnásť druhov, bol vyšliapaný chodník,“ spomínal Stanislav Majewski.
„Nemci by sa dostali k našim a boli by ich zlikvidovali. Bojom sme ich zdržali. Medzitým napadlo množstvo nového snehu, ktorý zasypal vyšliapaný chodník a zahladil stopy.“
Streľba v horách utíchla až večer. Dolinu osvetľovali dohárajúce ohne. Hitlerovci sa snažili obkľúčiť a uzavrieť cestu do Zuberca, čo sa im však nepodarilo. Šesť nemeckých príslušníkov ruskí vojaci zabili. V ten prvý deň bola bilancia bojov v Roháčoch tragická - zahynulo 21 partizánov, šestnásť bolo nezvestných a viac ako tridsať ranených.
Jedlo na prídel
Čo sa vtedy odohrávalo v malej drevenej kolibe, si dnes dokáže predstaviť málokto. Lekár mal k dispozícii vreckový nožík, pílku, pinzetu a ihlu. Jediným liekom bol hypermangán.
Do divadla vás odvezie loď. Festival prvý raz presiahne hranice Čítajte Liečiť s týmto náčiním štrnástich ťažko ranených mužov bolo takmer nemožné. Lekár a sestry robili, čo v náročných podmienkach mohli. Celé tri mesiace sa snažili ranených udržať pri živote. Jednému musel doktor Bernát bez umŕtvenia odrezať všetky prsty na nohách. Pre omrzliny mu totiž hrozila otrava krvi a smrť.
„Bolo to hrozné,“ spomínal si pred rokmi na poslednú vojnovú zimu Eduard Trizuljak, druhý najmladší zo skupiny partizánov unikajúcich pred Nemcami. „Na rozbití našej skupiny sa zúčastnilo dvetisíc Nemcov, obkľúčili všetky doliny od Zakopaného cez Západné Tatry, až po Podbanské. Dostať sa do dediny bolo teda viac než nemožné.”
Sedemnásť ľudí sa celé tri mesiace živilo konským mäsom, ktoré našli v lese, a hráškom. Každý mal presne stanovené množstvo, na deň vychádzalo jednému 10 hráškov a 100 gramov mäsa. Vonku vyjsť nemohli. Stopy v snehu by ich okamžite prezradili, keďže Nemci sa v okolí pohybovali stále.
Deň aj noc naprieč horami
Začiatkom februára, keď už ukrývajúcim sa došlo aj to málo jedla, ktoré mali, sa Juraj Bernát vybral na neľahkú cestu do Zakopaného. Cez vrcholky Roháčov pod neustálou hrozbou všadeprítomných nemeckých vojakov, v hlbokom snehu a tuhom mraze. Trvalo mu päťdesiat hodín, kým našiel pomoc na druhej strane hôr. S partiou štrnástich záchranárov z poľského TOPR-u sa do zrubu pod Salatínom dostali rýchlejšie.
