NÁMESTOVO. Návštevníkom v divadelnej sále námestovského Domu kultúry nad hlavami prelieta oblak.
Vystierajú ruky; snažia sa ho chytiť. Oblak, spojený niťou s dlhou tyčou, ktorú drží v ruke malé dievča, je však privysoko. Posúva sa ďalej, mimo dosah tých, ktorí sa ho túžia dotknúť. Ako sen.
Práve Sen je názvom tanečného predstavenia, ktoré minulú sobotu odohralo v Námestove banskobystrické Divadlo Štúdio tanca počas multižánrového tanečného festivalu Tanečno.
„Myslím si, že sme so snami spojení menej ako v minulosti. Nesnažíme sa v nich vidieť veľký význam, niekedy ani nemáme čas sa nad nimi zamýšľať. Trávime tak veľa času pred obrazovkami zariadení, že náš REM spánok (fáza najhlbšieho spánku, kedy človek sníva, pozn. red.) je niekedy kratší a kratší. Snívame menej ako predtým,“ myslí si režisér predstavenia Zebastián Méndez Marín.
Oblak nebol jedinou vecou, ktorú tanečníci doniesli do hľadiska. Pomedzi divákov presúvali zrkadlá, niekedy sa návštevníci predstavenia mohli zahliadnuť v ich odraze. Interakcia s divákmi a choreografia zahŕňajúca dospelých aj malých tanečníkov ale neboli jedinými výraznými prvkami vystúpenia.
„Do predstavenia sme zakomponovali informácie o tom, čo sa deje v mozgu počas snívania. Pracovali sme s mytológiou snov a s bežnými snami, ktoré všetci mávame – vypadávajú nám zuby, nemôžeme sa pohnúť. Bežíme, ale nikam sa neposúvame. Všetky tieto detaily sme vložili do choreografie, aby sme dali divákom podnet, že si povedia, aha, áno, toto sa stalo v snoch aj mne,“ vysvetľuje kostarický režisér.
Podľa návštevníčky prestavenia Veroniky Kubíkovej z Rabče sa mu tento zámer podarilo dosiahnuť. „Spomenula som si na vlastné sny. Napríklad u toho tanečníka, ktorý ležal na zemi, chcel sa posunúť a nevládal – cítila som tú jeho nemohúcnosť presne ako vo svojom sne,“ vykresľuje diváčka svoje pocity.
Zažila štyroch farárov a viac ako tridsať kaplánov. Do kostola sa zakrádala po tme Čítajte Sen v súčasnom zložení tanečníkov z celého sveta, od Kostariky až po Malajziu, už ale nikdy znova neuvidí. Štyria z členov tímu banskobystrického divadla odchádzajú a šou, ktorú odohrali na námestovskom festivale Tanečno, bola ich poslednou.
Organizátori prepájajú predstavenia s workshopmi
Bratislavská tanečníčka v telocvični miestneho Gymnázia Antona Bernoláka pred seba vystiera ruky.
Tvári sa, že rozopína zips. Naťahuje sa po kľučku. Kosí trávu a niečo niekomu hádže. Na jednom z workshopov tanečného festivalu skúša každodenné bežné pohyby pretvárať do tanca.
Workshop Dance the Internet vedie Barcelončan Guillem Jiménez. V piatok odprezentoval jedno z vystúpení svojho tanečného projektu laSADCUM. Predstavenie Navaja vykresľovalo súčasné problémy mladých generácií a virtuálno-digitálnu realitu a je úzko spojené so sobotným workshopom pre tanečníkov.
„Snažil som sa vo workshope pracovať s tým, čo máme fyzické v algoritmickom zmysle. Algoritmus v sebe zahŕňa veľa dát, ktoré sa hromadia a potom s niečím spájajú. Snažil som sa toto isté spraviť s telom – stať sa virtuálnou logikou. Neustále sa meniť, prepínať medzi činmi, získavať dáta z vonkajšieho prostredia. Pohybujeme sa celý deň. Ja som sa snažil nazrieť na tieto obyčajné každodenné pohyby z tanečného hľadiska,“ opisuje Guillem.
