DOLNÝ KUBÍN. Deväťdesiat rokov uplynulo v nedeľu 18. augusta od narodenia spisovateľa a esejistu Jána Johanidesa.
Pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome na Radlinského ulici v centre pri tejto príležitosti odhalili autorov syn Juraj Johanides a primátor Dolného Kubína Ján Prílepok.
Ide o iniciatívu Oravskej knižnice Antona Habovštiaka a Pizzerie Mama.
Už v knižnom debute, v zbierke noviel Súkromie z roku 1963 ukázal Ján Johanides príklon k vtedajším moderným filozofickým a literárnym prúdom, akými boli existencializmus či tzv. nový román. Aj preto sa považuje za jednu z najvýznamnejších osobností modernej slovenskej literatúry.
Rodák z Dolného Kubína Ján Johanides, významný spisovateľ, dramatik, esejista a scenárista. (zdroj: archív Daniela Heviera)Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne, kde študoval na miestnom gymnáziu. Po maturite začal v roku 1954 študovať históriu, estetiku a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium však nedokončil a od roku 1957 pracoval na rôznych pozíciách.
Najprv ako podnikový psychológ v závode Tesla v Nižnej na Orave. V rokoch 1961 - 1963 pôsobil ako referent literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov. Ako dramaturg magazínu Mestského domu kultúry a osvety a Mestského národného výboru v Bratislave pracoval v rokoch 1963 - 1964.
Do Dolného Kubína sa vrátil v roku 1965, ale zakrátko sa presťahoval do Martina, žil aj v Trnovci nad Váhom a od roku 1972 sa natrvalo usadil v Šali. V 80. rokoch 20. storočia pôsobil aj ako odborný pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.
Slnko pomaly mizne, ľudia chcú urobiť zbierku na jeho záchranu Čítajte Do slovenskej literatúry vstúpil na stránkach dnes už legendárneho časopisu Mladá tvorba v roku 1958. Knižne debutoval v roku 1963 zbierkou noviel Súkromie, v ktorej riešil problém osamelosti, úzkosti a strachu. Týmto existenciálnym témam sa venoval aj v knihe Podstata kameňolomu (1965). Johanidesovu prvú tvorivú etapu uzatvára surrealisticky ladená novela Nie z roku 1966.
Pred nútenou odmlkou počas normalizácie ešte stihol napísať niekoľko rozhlasových a televíznych hier, keď spracoval niektoré svoje poviedky ako napríklad Spoznávanie či Najfantastickejší večer najslávnejšieho herca. Spoločne s režisérom Dušanom Hanákom napísal aj príručku Literárny scenár filmu (1967).
Trpezlivé a dôkladné pozorovanie života a človeka pretavil Johanides aj do próz svojho druhého tvorivého obdobia, ktoré sa po nútenej odmlke začalo až v roku 1978, keď sa k publikovaniu vrátil ekologicky ladenou prózou Nepriznané vrany. Po nej nasledovala novela Balada o vkladnej knižke (1979), v ktorej skritizoval konzumný spôsob života.
V historickom románe Marek koniar a uhorský pápež (1983) si po námet zašiel na začiatok 16. storočia. Na príbehu koniara Marka a uhorského kardinála Bakozciho ukázal, ako môže byť obojstranne obohacujúci vzťah dvoch ľudí pochádzajúcich z odlišného prostredia.
Prostredníctvom štyroch noviel v knihe Pochovávanie brata (1987) sa opäť vrátil k problémom súčasníkov. Príbeh dvoch bývalých väzňov koncentračného tábora zobrazil v románe Slony v Mauthausene (1985), v ktorom odsúdil násilie a netoleranciu. Koncom 80. rokov 20. storočia mu vyšla aj novela Najsmutnejšia oravská balada (1988).
Výrazný psychologický podtón má román Previesť cez most (1991), v ktorom sú hlavnými témami úzkosť i strach a príčiny ich vzniku. V tom istom roku Johanidesovi vyšla aj dvojnovela Zločin plachej lesbičky - Holomráz a o rok neskôr próza Krik drozdov pred spaním.
Drsnú realitu tzv. turbokapitalizmu 90. rokov 20. storočia na Slovensku opísal v novele Kocúr a zimný človek (1994). Komunistickú totalitu zasa odmietol v próze Trestajúci zločin (1995).
Na podobenstve založil novely Nositeľ čarodejného jednorožca (napísanej ešte v 60. rokoch, ale vydanej až v roku 1997) a Veliteľ jednotného uhla pohľadu z roku 1997. Bohaté a originálne Johanidesovo dielo dopĺňajú prozaické knihy Dívaj sa do modrých očí Londýna (ocenené Prémiou P.E.N klubu, 2000), Nepriestrelná žena (2002) a Hmla na našej trpezlivosti (2005).
Knižne vydal aj reprezentatívnu esej Rembrandt (1995) a ďalšie eseje a rozhovory zhrnul do knihy Identita v kríze (1996).
Johanidesovu tvorbu preložili do viacerých jazykov a získal za ňu niekoľko ocenení, okrem iných Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ a Cenu Dominika Tatarku, obidve v roku 2002 za knihu Nepriestrelná žena. Od roku 2010 sa na pamiatku spisovateľa a tiež ako podpora mladým autorom udeľuje Cena Jána Johanidesa.
Prozaik a esejista, ktorý sa významnou mierou pričinil o rozvoj modernej slovenskej prózy, zomrel 5. júna 2008 v Šali vo veku 73 rokov.
Zdroje: www.litcentrum.sk; Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Spolok slovenských spisovateľov, Slovenská národná knižnica, 2001
Zažila štyroch farárov a viac ako tridsať kaplánov. Do kostola sa zakrádala po tme Čítajte
