MÚTNE. Kamarátili sa od detstva. Spolu drali školské lavice, behali po mlákach, liezli po stromoch, vystrájali s rovesníkmi.
V tom čase ani jeden z nich netušil, že ich o pár rokov bude spájať ešte niečo silnejšie, jedinečné, duchovné. Mútňania Dávid Holubjak a Marek Mrekaj sú novými kňazmi Spišskej diecézy. S ďalšími šiestimi spolubratmi ich biskup vysvätil v polovici júna.
Takí bežní chalani
V prípade dvoch mladých kaplánov z Mútneho rozhodne neplatí, že by sa kňazmi priam narodili.
„Bol som dieťa ako každé iné, s vlastnými plánmi a predstavami,“ spomína si na detské časy Dávid Holubjak.
„Rád som hral futbal, chodil von s kamarátmi, trávil čas za počítačom. Taký bežný chalan z dediny. Určite som nepatril do kategórie zbožných a tých, ktorí už od mala boli horúcimi kandidátmi na kňazstvo. Myslím, že som bol dosť ambiciózny, čo mi zostalo dodnes.“
V článku sa dočítate:
- o čom snívali ako chalani,
- ako dlho v nich dozrievalo povolanie,
- akú rolu zohral v ich živote Krakov,
- akými chcú byť kňazmi.
Ani Marek Mrekaj nebol iné dieťa než jeho rovesníci. Ako sám s úsmevom spomína, vedel byť veru aj poriadny šinter.
„Rodičov som počúval a nepočúval v premenlivých fázach,“ hovorí. „Dalo by sa to prirovnať k počasiu. Raz je pekne, inokedy polooblačno a niekedy sa objaví búrka a duje silný vietor. Od skorého detstva som túžil byť profesionálnym športovcom a hrať futbal niekde na Slovensku. Chcel som si založiť rodinu a mať štyri deti. Mal som načrtnuté plány a vízie.“
Nebol to žart
Dávid prežil krásne mládežnícke roky, k mladým sa radí stále. Podľa neho totiž mladosť nie je ani tak o veku, ako skôr o postoji a pohľade na život.
Potok spomalia vyše dvojmetrové prehrádzky, postavia ich v nedostupnom teréne Čítajte „Byť mladým sa dá celý život. Dôležité je len nestratiť nadšenie a radosť zo života, ktorú mladí majú.“ Svoju mladosť delí na dve časti. Počas prvej žúroval, chodil na výlety a akcie s priateľmi. A potom sa rozhodol, že vstúpi do seminára. Postupne si uvedomil, že vylomeniny spred pár rokov ho nenapĺňajú tak ako Ježiš.
Jeho cesta za kňazstvom sa začala pred mnohými rokmi, hoci on sám si spojil súvislosti až oveľa neskôr. Bol ešte chlapec, keď pri prechádzke v lese našiel pod stromom opustenú vystrašenú a špinavú ovečku, ktorá nedokázala sama chodiť. Prišlo mu jej ľúto, tak ju zobral domov. Postupom času však na túto príhodu z detstva zabudol. Naplánoval si budúcnosť, mal rôzne ciele, túžby a vízie. A boli celkom iné ako kňazstvo.
„Ježiš je však Majster prekvapení a svedkom jedného z nich som bol aj ja, keď mi povedal, aby som išiel za ním a nasledoval ho. A nebol to žart,“ približuje Dávid, ktorý sa spočiatku povolaniam do zasväteného života silno bránil. „Nechcel som byť kňazom. Sám som si chcel vo svojom živote určovať cestu svojho šťastia. Boh je však silnejší ako naše túžby.“
Po nespočetných modlitbách a dlhom premýšľaní sa napokon rozhodol vstúpiť do seminára. Tam si opäť spomenul na biednu ovečku z lesa. „Jedného dňa, sediac v kaplnke, som premýšľal, kde je vlastne začiatok mojej cesty za Kristom. Bolo to práve pod tým stromom.“
Ťažké rozhodnutie
Marek bol v mladosti vášnivý futbalista. Keby mu pred rokmi niekto povedal, že bude kňazom, len by sa na neho udivene pozrel a bežal by na tréning. Dnes sa však denne budí s vedomím, že je kňaz kvôli Kristovi. A ako sám tvrdí, šťastný kňaz. Prvotný impulz, že asi nepôjde v živote klasickou cestou ako väčšina jeho rovesníkov, prišiel zhruba v treťom ročníku na strednej škole.
„S kamarátmi sme sa išli prejsť, a keď sme prechádzali okolo kostola, vnímal som vo svojom vnútri, ako ma niekto volá a hovorí: Poď za mnou, Marek, poď do kostola,“ rozpráva Marek Mrekaj. „Rozhodol som sa ísť za Ním a on tam na mňa už čakal – práve bola adorácia.“
Bolo to však veľmi ťažké rozhodnutie. Mladý športovec musel zanechať futbal aj ďalšie plány. Prvotnú vnútornú bolesť vystriedal strach o budúcnosť. Keď sa však definitívne rozhodol, jeho vnútro zaplavil pokoj.
„Vtedy som pochopil, že On ma samého nenechá, i keď pôjdem tmavou dolinou. Dnes chcem byť verný.“ Marekovi dal veľa seminár, kde vnútorne akoby dozrel. „Kedysi som všetko bral príliš kŕčovito. Potom som si uvedomil, že Boh ma má rád aj vtedy, keď sa mi v niečom nedarí.“
Osudový Krakov
Dávid a Marek pochádzajú z rovnakej dediny. V Mútnom chodili do jednej školy, do vedľajších tried. Stretávali sa na prestávkach, na spoločných hodinách, školských akciách. Kamaráti sa z nich stali asi v ôsmej triede.
Spočiatku však neriešili, že by sa niektorý z nich, či dokonca obaja, stal kňazom. To prišlo až v roku 2016, keď sa spolu vybrali na Svetové dni mládeže do Krakova. Bývali v jednej poľskej rodine.
Neplodných mužov pribúda. Môže za to aj sedavé zamestnanie, zhodujú sa odborníci Čítajte „Tam sme sa po večeroch začali rozprávať o kňazstve,“ spomína Dávid. „Prekvapilo ma, keď mi dvaja z našich spolubývajúcich povedali, že chcú svoj život odovzdať Ježišovi. Potešil som sa. Konečne som mal s kým zdieľať svoje najvnútornejšie pocity.“
