KLIN. Je to príbeh ako z Hollywoodu. V žiackych a juniorských kategóriách patrila k veľkým nádejam slovenského boxu. Neustále tréningy a drina si však vyžiadali svoju daň.
„Vyhorela som a nedokázala som už viac boxovať. Nevedela som nájsť rovnováhu medzi bežným životom a boxom,“ prezradila Jessica Triebeľová.
Rok a pol pracovala ako recepčná v rodinnom wellness centre. Výrazne pribrala a na bojový šport už vôbec nemyslela. Tréner ju však prehovoril, aby sa vrátila. No zase neuspela.
Na pol rok odišla študovať do kanadského Vancouveru. Po návrate sa opäť zamestnala. Jej otec sa s tým nezmieril a znova ju dostal medzi povrazy.
Za rok a pol urobila nevídané zmeny. Zlepšila si fyzičku i techniku. A napokon si splnila veľký sen – kvalifikovala sa na olympijské hry do Paríža.
A to nie je všetko. O tri týždne sa v metropole Francúzska pokúsi o ďalší krok.
„Nejdem sa tam len zúčastniť. Moje ciele sú najvyššie,“ vraví 23-ročná slovenská boxerka.
V článku sa dočítate
- Kedy ju začal rešpektovať boxerský svet,
- ako na mládežníckej olympiáde boxovala aj so zranením,
- kedy a prečo sa na box nedokázala ani pozerať,
- kedy jej prestal veriť aj vlastný otec.
S bratom si v ringu nič nedarovali
Mala azda sedem, keď jej otec zavesil do stredu kuchyne boxovacie vrece. Udierala doň aj so svojím o rok a pol mladším bratom Alexom. Keď mala deväť, v rodnej obci Klin na Orave jej otec založil boxerský klub. Bol aj ich prvým trénerom.
„Zo začiatku to bola zábava. Keď som však to isté musela robiť každý deň, týždeň či mesiac, prestávalo ma to baviť,“ spomína Triebeľová.
Radšej by sa naháňala s kamarátmi na ulici. „Na tréningy som často chodila aj s plačom. Mamina ma povzbudzovala, aby som vydržala,“ doplnila.
Vyrástol po ľudskej i hokejovej stránke. Pekarčík si prvý rok v Amerike pochvaľuje Čítajte K boxerským tréningom postupne pridávala aj plávanie, gymnastiku či iné športy. Získala kvalitný pohybový základ, ktorý je pre mladého športovca najdôležitejší.
„S bratom sme sa vzájomne potiahli. V ringu sme si nič nedarovali. To boli ako titulové zápasy. Raz vyhral on, inokedy ja. Doma sme však boli kamoši,“ priznala rodáčka z Oravy.
Nebojí sa chodiť po tmavých uličkách
Keď si na svoje maličké ručičky natiahla boxerské rukavice, ľudia nechápavo krútili hlavou. Dievča boxerkou? Pred takmer dvadsiatimi rokmi to bolo ojedinelé.
V ringu vtedy bojovali najmä chlapci.
„A tí sa so mnou príliš nechceli biť. Bola som menšia a šetrili ma,“ usmieva sa Triebeľová.
„Niektorí ma aj podceňovali. Keď som však jedného chlapca knokautovala, všetci ostali v šoku.“
