Výška platby závisí od rozlohy a druhu prevádzky. Nie? Nikto vás zatiaľ neoslovil s takouto požiadavkou? Tak toto stretnutie vás ešte len čaká.
Čo na to Kaderníctvo?
„Mám malé kaderníctvo a keďže na Orave za žiadnymi službami ľudia nestoja v radoch, teda keď čakám na zákazníka, spoločnosť mi robí malé rádio. Nedávno ma navštívil nejaký pán, žiadajúc spísať zmluvu, na základe ktorej mám Slovgramu uhradiť tisíckorunový jednorazový poplatok, pretože prostredníctvom rádioprijímača šírim hudbu a tak som svojou platbou povinná prispieť na úhradu odmeny autorom odvysielaných piesní i hudobných diel. Ja však počúvaním rádia vo svojej prevádzke obsah vysielania nikde nešírim, to moje rádio počúvam ja, a keď pracujem, napr. na frizúre zákazníka, fén mi ani nedovolí počúvať vysielanie. To by som mala požiadať výrobcu elektrospotrebiča, aby mi nahradil stratu, spôsobenú tým, že v čase fénovania vlasov nepočujem hudbu a pesničky, za ktoré mám prostredníctvom Slovgramu zaplatiť autorom?, „priťahuje za vlasy“ problém s počúvaním rádia na svojom pracovisku kaderníčka. „Ja som si zriadila prevádzku s cieľom poskytovať kadernícke služby, nie šíriť hudbu a pesničky.
V informačnom letáku priloženom k zmluve som si prečítala, že tieto platby sú povinní platiť usporiadatelia verejných hudobných podujatí, tí, čo robia diskotéky, v hoteloch, baroch, kaviarňach a pod. A nadôvažok – za používanie rádioprijímača v kaderníctve platím Slovenskému rozhlasu koncesionársky poplatok“, rozhorčuje sa majiteľka jedného z oravských kaderníctiev, ktorú radšej nebudeme menovať. Na záver nášho rozhovoru sme kaderníčke oznámili, že návšteva zástupcu Slovgramu, spoločnosti na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov za účelom „vysporiadania práv“ týchto umelcov nie je jedinou. Podobný poplatok si od nej príde vypýtať SOZA – Slovenský ochranný zväz autorský – pre autorov hudby a textov. Z argumentácie kaderníčky vyberáme: „Ak moje náklady vzrastú mesačne o ďalšiu tisícku, som nútená kaderníctvo zatvoriť. Veď od zákazníkov nemôžem za svoje služby pýtať sumu ako v Bratislave či väčších slovenských mestách. Zvýšené náklady by som bola nútená premietnuť do ceny, a zákazníkov by určite poriadne ubudlo. Každý len zvyšuje ceny a vyberá poplatky. Z čoho ich máme platiť? Zostáva mi už iba jediné: úrad práce alebo práca načierno. Ale tadiaľ cesta, aspoň pre mňa, nevedie“ rozvíja prípadnú budúcnosť podnikateľka, ktorá tvrdí, že v podobnej situácii je viacero malých prevádzok na Orave. A čo sa týka platby za „šírenie diel umelcov a výrobcov zvukových záznamov“, z éteru rádia, za túto službu podľa nej z podnikateľov v okolí nikto nezaplatil, hoci ho už zástupca Slovgramu navštívil.
Kto koľko?
Podľa sadzobníka vyberania odmien, vypracovaného Slovgramom je verejne dostupná prevádzka povinná za spomínané šírenie diel platiť buď ročný alebo mesačný paušál. Čerpacie stanice PHM s predajňou napríklad 2000 Sk ročne, kiná 4 Sk za jedno miesto, kaderníctva, holičstvá, kozmetika ročne1000 Sk, trhy, burzy denne mesto zaplatí 50 Sk, obec 30 Sk, tanečné zábavy, plesy s účasťou 100 ľudí: mesto zaplatí 800 Sk, obec 400 Sk, autobusy ročne 250 Sk, penzióny s rozlohou do 50 m2 1000 Sk, turistické ubytovne do 50 m2 1500 Sk atď...
Podľa autorského zákona patrí výkonnému umelcovi a výrobcovi zvukového záznamu za každé použitie zaznamenaných výkonov a záznamov formou verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia primeraná odmena. V zmysle tohto zákona je každý, kto usporiada podujatie alebo prevádzkuje výkon činnosti, v rámci ktorých sa uskutočňuje verejný prenos, povinný dodržiavať autorskoprávne predpisy, t. j. je povinný uhradiť odmeny autorom, výkonným umelcom a výrobcom záznamov.
Čo na to Slovgram?
Ale či holičstvá a potraviny sú zariadenia, realizujúce verejné hudobné podujatia?
O odborné stanovisko k tomuto problému sme požiadali vedúceho oddelenia verejných produkcií Slovgramu Bratislava Richarda Pienčaka.
„Púšťanie umeleckého výkonu, napr. hudby v priestoroch obchodných prevádzok nemusí byť priamo komerčné, stačí, že je nepriamo komerčné. Zlepšenie prostredia obchodnej prevádzky kvôli tomu, aby sa v nej ľudia cítili príjemne, je dostačujúci dôvod na to, aby výkonnému umelcovi prináležala odmena.“
Ak obchodná prevádzka používa rádio, od ktorého platí koncesionársky poplatok, je povinná platiť tiež poplatok Slovgramu?
„Zákon o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase hovorí o tom, že koncesionársky poplatok je používaný na financovanie verejnoprávneho média a nijako nesúvisí s poplatkom v zmysle autorského zákona. Tým, že médiá platia Slovgramu za použitie umeleckých výkonov vo svojom vysielaní, je vysporiadané len použitie, ktoré nie je ani priamo ani nepriamo komerčné, to znamená použitie umeleckých výkonov vo vysielaní, prijímané v domácnosti. Koncesionársky poplatok teda nijako nesúvisí s autorským poplatkom. Iba časť koncesionárskeho poplatku slúži na vysporiadanie práv za použitie umeleckých výkonov vo vysielaní. V obchodnej prevádzke umelecký výkon nešíri Slovenský rozhlas. Šíri ho daný podnikateľ púšťaním rádioprijímača. On tam umiestnil technické zariadenie, ktoré je jeho majetkom a umožnil ľuďom v nej vnímať umelecký výkon. Jemu teda prináleží zaplatiť za šírenie umeleckého výkonu.
Naši externí zamestnanci kontrolujú používanie umeleckých výkonov a navrhujú podnikateľom uzatvorenie zmluvy, na základe čoho sú poplatky nižšie, ako keď sa zmluvu uzatvoriť nerozhodnú.
Malé kaderníctvo vzniklo za účelom poskytovania kaderníckych služieb, nie šírenia hudby. Pracovníčka rádio počúva pri práci prísluchovo a platí koncesionársky poplatok. Je teda povinná zaplatiť?
„Ano. Problém je v tom, že ľudia hudbu, či umelecký výkon vôbec, nevnímajú ako tovar. Hudba je tovar ako každý iný a za tovar treba zaplatiť.
Sám ste hovorili, že časť koncesionárskeho poplatku je použitá na úhradu za počúvanie hudobného diela.
„Áno, ale iba pre osobnú potrebu. A použitie v obchodnej prevádzke nie je osobná potreba.
Ľudia nerozlišujú účel priamo komerčný a účel nepriamo komerčný. Účel nepriamo komerčný si spájajú s osobnou potrebou. Používanie rádia v Kaderníctve či obchode nie je osobná potreba. Nie je to vec nevyhnutná pre život. Ak na niečo nemám, tak si to jednoducho nekúpim. Ľudia musia pochopiť, že duševné vlastníctvo je niečo, čo niekto vymyslel a ten bude určovať, ako sa s tým bude nakladať.
Do akej miery je Slovgram úspešný pri vysporadúvaní práv umelcov u podnikateľských subjektov v rámci regiónov Slovenska?
„V Bratislave s tým už problém až taký veľký nie je. Na teritóriu hlavného mesta ide väčšinou o firmy so zahraničnou účasťou, takže tam s tým nemáme takmer absolútne žiadny problém. Pomerne slušne sa táto naša práca dostáva do povedomia vo väčších krajských mestách. A zvyšok Slovenska? Bohužiaľ, práva, ktoré zastupujeme, musíme vydobýjať i prostredníctvom trestných alebo správnych konaní.
Na záver by som chcel ešte poznamenať, že Slovgram len na Slovensku eviduje 5000 výkonných umelcov, ktorí chodia bežne do práce a po práci ako svojho koníčka na privyrobenie nahrávajú muziku. Nahrávacie štúdio stojí niekoľko stotisíc korún, a je len samozrejmé, že očakávajú, že sa im vynaložené prostriedky vrátia. Ľudia, počúvajúc, sledujúc umelecké diela v médiách si mnohokrát nedokážu uvedomiť, čo za duševnou prácou je. Je to o tom, či ľudia dokážu vnímať du- ševné vlastníctvo ako niečo, čo je bežnou súčasťou života a budú to rešpektovať, alebo si naďalej budú privlastňovať výsledky duševnej práce ľudí. Duševné vlastníctvo je veľmi ľahko scudziteľné a že bolo scudzené, resp. zoabstarané nie legálnym spôsobom, to sa preukazuje veľmi ťažko. Myslím si, že na Slovensku bude tento stav ešte chvíľu pretrvávať.“
Autor: Anna Lajmonová
