Písmo:A^-|A⁺ 0

Na pokladni leží batoh jedného z nich, predavačka si je istá, že je plný nakradnutého tovaru. Neminie ani päť minút a zamknuté dvere predajne sa otvárajú pred policajnou hliadkou. Predavačka otvára batoh a naozaj – vysýpa z neho približne 20 ks rôznych čokoládok, tyčiniek, keksov. Mladý Poliak sa ospravedlňuje, sľubuje hory doly, len nech nemusí do väzenia... Hoci mu bolo ľúto zaplatiť za tovar v hodnote niekoľko stovák, dvojtisícovú blokovú pokutu policajtom zaplatil bez problémov... Ako sa napokon ukázalo, traja mládenci boli v Tvrdošíne so zájazdovým autobusom, plným mladých ľudí. A to pre predavačky okolitých obchodov znamená vždy zvýšenú pohotovosť. Rovnaké skúsenosti majú aj v námestovských supermarketoch a samoobsluhách, kde sa medzi regálmi vždy nájde „nestrážené“ miestečko, ktoré vedia zlodeji veľmi rýchlo zaregistrovať. „V prípade, že sa pri regáli so sladkosťami zíde 6-8 detí s batohmi na chrbtoch a „ľadvinkami“ okolo pása, predavačka, čo by mala ako dobrý postreh, nemá šancu,“ hovorí nám František Holub, vedúci oddelenia kontroly Jednoty COOP v Námestove, ktorá má v celom Námestovskom okrese 68 predajní. „Škody spôsobené drobnými krádežami evidujeme stále, no na jednotlivých predajniach sa musia s nimi predavačky popasovať vlastnými silami. Aj keď to voláme drobné krádeže, niekedy vôbec nejde o malé položky – zlodeji sa veľmi často sústredia napríklad na drahé alkoholické nápoje. To sme čiastočne vyriešili tým, že regály s drahším alkoholom sme presunuli za pulty s obsluhou. Každý typ predajne má svoje špecifiká, ktoré zlodeji zvyčajne poznajú – keď pracujú vo dvojici alebo trojici, vedia, ktorú predavačku ako zabaviť, aby si krádež nevšimla. Alebo využijú chvíľu, keď je v predajni sama a požiadajú o tovar, ktorého má na pulte či v regáli málo, aby musela ísť do skladu... Pamätám sa na prípad, keď sme po našich predajniach rozposielali opis jednej „dámy“, jazdiacej v aute s bratislavským číslom, ktorej vždy niečo zmizlo v taške, len sme jej to nijako nevedeli dokázať. Potom si už na ňu predavačky všade dávali taký pozor, že nemala šancu niečo vziať – a nakoniec sa zrejme presťahovala do iného „rajónu“. Ďalšia tieždáma bola Poľka, tá sa zameriavala najmä na alkohol a tovar iba v istom mieste obchodu. V predajni pracovali dve predavačky a aby ju prichytili pri čine, oproti jej obľúbenému miestu urobili v regáli nenápadný otvor, cez ktorý manžel jednej z predavačiek „držal stráž“. Podarilo sa, nakoniec musela všetko zaplatiť. Inej našej vedúcej, ktorá za desaťročia u nás nikdy nemala žiaden schodok, odrazu chýbal tovar. Škody dosiahli 10-tisícovú hranicu, kým vystriehla ženu, ktorá jej chodila do predajne kradnúť. Zaujímavé sú však tri veci: najčastejšie kradnú tí, ktorí si to môžu vždy dovoliť aj zaplatiť; krádeže v predajniach sa pre mládež stávajú istým druhom adrenalínového športu; reakcie rodičov sa v drvivej väčšine obrátia proti predavačkám – bez hanby ich dokážu osočiť, že si zlodejinu ich dieťaťa vymysleli.“ A žeby nejaký zlodej niekedy lup vrátil? Neuveriteľné, ale stalo sa. Bolo to v predajni v Breze. Najprv prišiel istý pán farár vedúcu predajne upozorniť, aby si dávala pozor na školákov z jednej zo susedných dedín. Onedlho prišlo niekoľko detí so sladkosťami i peniažkami – vraj priniesli naspäť, čo vzali bez zaplatenia. Napokon vyšlo najavo, že sa z hriechu vyspovedali a pán farár im okrem otčenášov a zdravasov uložil aj inú pokutu: vrátiť, čo si prisvojili. A to bolo pre ne pravdepodobne ponaučenie na celý život...

Článok pokračuje pod video reklamou